Autor pracuje v Sociologickom ústave SAV
Krátko po páde komunistického režimu, na jar v roku 1990, pricestoval na Slovensko pápež Ján Pavol II. Počasie nevyšlo, celé dni pršalo a na vajnorskom letisku, kde sa konala omša, bolo blato ako na Woodstocku.
Slováci privyknutí na nedostatkovú ekonomiku sa nabalili lepeňákmi a čajmi, takže stánkari nič nepredali a žiadali od vlády odškodné.
Pápež hovoril o solidarite, mieri a spolupráci v zjednocujúcej sa Európe, ale jeho najsilnejším posolstvom pre ľudí, ktorí sa práve začali oboznamovať so slobodou, bol odkaz „Nebojte sa!“. To je asi tak všetko, čo si ako neveriaci agnostik z tejto udalosti pamätám.
Spoločnosť strachu
Pápežovo posolstvo spred viac ako tridsiatich rokov namierené proti strachu je v súlade s najnovšími sociologickými štúdiami, ktoré hovoria o narastajúcom spoločenskom význame strachu či o „spoločnosti strachu“ alebo dokonca o „kultúre strachu“. Strach však v týchto teóriách nie je len dôsledkom niektorých súčasných kríz, ale veľmi často môže byť aj ich spúšťacou silou.
Popularita strachu v spoločenských vedách však nie je úplne novým fenoménom a súvisí predovšetkým s modernizáciou, globalizáciou a individualizáciou spoločnosti. Najmä v druhej polovici 20. storočia sa stal strach dominantnou emóciou v reakcii na globálne nebezpečenstvá ako svetová vojna, jadrová energia, ničenie životného prostredia, genetické inžinierstvo či epidémia AIDS.
Strach posilňuje konzervativizmus
Nedávna metaanalýza potvrdila staršie zistenia, ktoré hovoria o tom, že existuje psychologická súvislosť medzi citlivejším vnímaním hrozieb a príklonom ku konzervatívnej ideológii.
