Autor je filozof, antropológ a doktorand na Ústave európskej etnológie v Brne
Približne dva roky výskumne sledujem činnosť platformy Patranie.sk, ktorá pôsobí najmä na facebooku, ale má aj klasický web, instagram či TikTok. Počas týchto dvoch rokov sa tam dokonca vyskytla tvár môjho blízkeho priateľa s paranoidnou schizofréniou a dvoch známych v ochrannej liečbe.
Ide o stránku, ktorá z vlastnej iniciatívy zdieľa „oficiálne pátračky“ a zabezpečuje „aj aktívnu online komunikáciu s každým, kto má informácie o nezvestnej alebo hľadanej osobe.“
Je to voľnočasová a nekomerčná aktivita, ktorú admini vykonávajú podľa svojich slov už od roku 2007 (fungujú na princípe darov) a poskytujú PZ veľa informácií, „pretože často a z rôznych príčin ľudia nechcú komunikovať priamo s políciou“ (súhlasím) a „preto preberáme rolu sprostredkovateľa a informátor zostáva anonymný“.
V anonymite ostávajú aj samotní adminstrátori/ky (?), takže sa nedá explicitne zistiť, či ide o ľudí s právnickým, psychologickým, kriminalistickým či antropologickým vzdelaním. A ani to, ako prebieha komunikácia. V minulosti som sa o ňu pokúsil, ale neúspešne. Inými slovami, neviem, či sú admini dostatočne kompetentní a spôsobilí vykonávať túto prácu. Vzhľadom na účel sa to však dá zatiaľ odpustiť.
Do pochybností ma však privádza, prečo štát nezriadil vlastnú „skrytú skupinu mediátorov“? Prečo niekto vo voľnom čase zas niečo supluje a navyše nie je za to ani adekvátne, resp. oficiálne vyplatený? Toto nie oblasť, ktorú vyrieši voľnočasový outsorcing, pretože ako Patranie.sk uvádza: „Web a online komunikácia vyžaduje fulltime nasadenie.“
Žiaľ, ako dokladá aj môj osobný archív printscreenov, minimálne v kontrole diskusných príspevkov admini žalostne zaostávajú.
Evolúcia, interpretácia a stigmatizácia
Patranie.sk každý deň verejne zdieľajú podrobné informácie o niekom: bydlisko, pohlavie, dátum narodenia, meno, dôvod pátrania, opis osoby a fotografiu. A keďže je človek evolučne podmienený vyhodnocovať zo svojho prostredia primárne vizuálne informácie (v prípade iného človeka najmä tie z tváre), sú zverejnené portréty tým „stimulom sensu stricto“ – stimulom čo „pavlovovsky“ spúšťa podmienenú interpretáciu toho „druhého“.
