Autor je teológ a spisovateľ
Tak áno, nemáme takzvané klasické politické strany. Teda, nemáme ich toľko, aby sme mohli spolu so Simone Weilovou žiadať ich všeobecné zrušenie.
A tak sme odkázaní sledovať MMA zápasy slovenskej mikropolitickej scény, v ktorej, ako to už v takýchto krajinách chodieva, stráca prehľad aj Peter Tkačenko.
Uhorský politický systém nám zanechal koncept politickej strany ako modelárskeho krúžku s cieľom zmocniť sa najskôr miesta na nádejnej volebnej listine a neskôr v takzvanom rezorte vybudovať vlastnú stranícku enklávu so systémom živých prevodoviek, kde všetko steká do jedného suda ako v záhradkárskych rodinách zberajúcich vlahu do odkvapovej nádrže.
Ale my máme stranu! Zakričia jedni. A my tiež! Zakričia druhí, čím myslia takzvané okresné a regionálne štruktúry, zmes rôznorodých ľudí, ktorých väčšinou spája len blahosklonný vzťah k straníckym mikrorezňom podávaným na straníckych podujatiach, kde sa rozhoduje o straníckych prioritách a straníckych kádroch.
Svet podpriemerných ľudí
A niekto si napríklad myslí, že strany ako zdanlivo profesionalizované a na politiku sústredené spoločenstvá sú schopné dodať štátu tie najlepšie kádre, že voľby sú vlastne finále najvyššej súťaže a samotná vláda ničím menším ako reprezentáciou.
No zdá sa, že práve u nás to neplatí, že práve strany patria medzi tie orgány spoločnosti, ktoré si nevšimli, odkiaľ dnes pochádza expertíza, zručnosti, reputácia a schopnosti, a preto sa iba u nás môže stať, že svet politikov nie je zárukou, že spoločnosť budú riadiť najlepší spomedzi nás.
Naopak, môžeme si byť celkom istí, že na miestach, kde sa tvaruje podoba Slovenska v 21. storočí, budú najneschopnejší z nás, pretože politiku neberieme vážne rovnako, ako niektorí politici neberú vážne systém solídnej politickej strany.
