Listy o demokracii
Toto je jeden z "Listov o demokracii", projektu 4. Fóra o európskej kultúre, ktoré sa uskutoční v júni 2023 v Amsterdame. Fórum, ktoré organizuje holandská oganizácia De Balie, sa zameriava na význam a budúcnosť demokracie v Európe a spája umelcov, aktivistov a intelektuálov s cieľom preskúmať demokraciu skôr ako kultúrny než politický prejav.
V rámci projektu Listy o demokracii päť spisovateľov predstavuje svoju víziu budúcnosti Európy v reťazi piatich listov, ktorú inicioval Arnon Grunberg. Spisovatelia - Arnon Grunberg, Drago Jančar, Lana Bastašić, Oksana Zabuzhko a Kamel Daoud - sa počas fóra stretnú v rozhovore o Európe, ktorá nás čaká, a o úlohe spisovateľa v nej.
Doteraz uverejnené listy sú k dispozícii v angličtine tu.
Vážený Arnon Grunberg,
píšem s rizikom, že možno budem príliš familiárny alebo budem tvrdiť, že súhlasím s myšlienkami na rozsiahlu tému s ľuďmi, ktorých som nikdy predtým nestretol. V každom prípade, metafora Európy ako „swingers klubu“ sa mi veľmi páčila, a to hneď z viacerých dôvodov.
Po prvé, keď človek žije vo svete, ktorý nazývate „arabským“, hlboko a násilne prežíva zmätok medzi sexuálnou slobodou a slobodou ako takou, ktorú pripisujeme Európe. V takzvanom arabskom svete byť slobodný niekedy neznamená ani tak slobodne hlasovať, ako skôr slobodu pobozkať milovanú osobu na pery, a to na verejnosti.
Mimochodom, islamisti v našich regiónoch rýchlo využili kultúrne nedorozumenie, aby získali podporu konzervatívcov, machov a patriarchov.
Erotická roztopašnosť, smilstvo, hriech, zlo a morálny rozklad sú vykresľované ako plody liberálnej demokracie, či dokonca ako liberálna demokracia sama; spása príde ako výsledok ochrany pred nimi - prostredníctvom Boha, prostredníctvom diktatúry.
Voyeur demokracie
Druhým dôvodom, prečo sa mi táto metafora páči, je, že vo swingers klube sa niekedy stretávame s voyeurom - osamelým druhom a svedkom bez tela, ktorý sa prichádza mlčky pozerať na telo iného človeka. Takto som sa vždy vnímal, keď som cestoval na Západ – ako voyeur európskej demokracie. So zákazom dotýkať sa, estét, obdivovateľ, cudzinec.
Takže áno; aby ste sa stali Európanom, aby ste o tom mohli snívať a definovať to, musíte žiť inde ako v Európe. Takým miestom môže byť Amerika, ale najlepší spôsob, ako identifikovať Európu, je žiť v diktatúre. Práve odtiaľ, z tejto slepej uličky, sa dá európska demokracia definovať, v istom zmysle štandardne, kontrastne.
To znamená súhlasiť s naivitou, skratkami a ľahkovážnymi analýzami. To je podmienka pre vieru v demokraciu. Pri pohľade z prílišnej blízkosti si človek všimne výplet, samozrejme aj nedokonalosti, nešikovné stehy.
Majú tieto výhrady k európskej demokracii význam, keď človek prežíva v diktatúre? Nie. A tak v takzvanom „arabskom“ svete existuje Európa aj jej demokracia. Je to raz a navždy to, čo nemáme. Je to to, čo požadujeme alebo napodobňujeme. Je to aj to, čo odmietame v mene našich obmedzujúcich identít a práva byť iný po dekolonizácii. Dekolonizovaní sú vždy citliví a ich bojovnosť je bojovnosťou tých, ktorí prežili.
Pozor na želania
Je to hrubá, naivná, trochu nečestná teória, pretože uzatvára medzi nami navrhovanú diskusiu. Je však tiež nevyhnutné zachovať si nadhľad. Ja som s týmto snom o Európe spokojný. Zvyšok mojich výhrad príde neskôr, ak sa mi podarí mať budúcnosť. Svoje pochybnosti však radšej vyjadrím v literatúre, než aby som prichádzal s konečnými definíciami.
Prečo je demokracia, ktorú vidím v tomto klube, dôležitá? Je dôležitá pre zákon dôsledkov. Keď sa demokracia v Európe zhoršuje - je poškodená excesmi a oslabená účinkom barbarských vnútorných invázií populistov - tak to v mojich očiach posilňuje diktatúru a autoritárstvo a podkopáva ideál demokracie.
Naši diktátori podnecujú túto skratku k predstaveniu Európy: „Demokracia? Je to chaos, vyvarujte sa ľahkomyseľných želaní,“ opakujú. Trochu neprávom, trochu kazateľsky by som na prednáškach Európanom opakoval, že „vaše kompromisy sú naše katastrofy“. Varoval by som pred významom európskej demokracie, ktorý presahuje jej geografiu.
Hovoril by som o islamizme podnecovanom koloniálnou vinou, o populizme podporovanom nostalgiou za výlučnou identitou. Je to prehnané ako rétorika, ale má to výhodu brutality a zodpovednosti - európska demokracia je nevyhnutnosť, ktorá presahuje Európu.
Koľko demokracie je priveľa
Je demokracia výlučne pre západnú Európu? Dá sa vyvážať prostredníctvom výsadkov alebo mimovládnych organizácií? Je to lokálny príbeh alebo klamlivá univerzálnosť? Je to kultúrne alebo ľudské špecifikum?
Takzvaný „arabský“ svet donekonečna hľadá definície, uzatvára sa do intelektuálnych kást neustálej dekolonizácie. V konečnom dôsledku sa ľudia často rozhodujú pre exil, pretože je lepšie žiť v zle definovanej demokracii ako v diktatúre, kde sa ľudia vyčerpávajú definovaním demokracie.
Demokracia sa nevie brániť, hovorieval mi tuniský priateľ, „vidíš to v Európe“. A ja to vidím - zvláštny paradox, kde cieľom krajiny pohodlia je dosiahnuť rovnováhu moci prostredníctvom všeobecného oslabenia.
Druhý zrejmý bod - zabíja demokraciu príliš veľa demokracie? Nevyslovím to nahlas, ale žijem na „Juhu“ a to mi dovoľuje isté rozhorčenie.
Keď si prezerám najnovšie „aktivistické selfie“ bojovníkov za právo komárov nás štípať, alebo tých, ktorí znehodnocujú obrazy Vincenta van Gogha paradajkovou polievkou, alebo tých, ktorí si lepia ruky na autá, aby zachránili svet, uvažujem, či prílišná demokracia nezabíja demokraciu.
A tretí zrejmý bod? Azda mi je dovolené uviesť aspoň jeden citát, a tu je, z básne Jorgeho Luisa Borgesa: „Kto sa pozerá na more, vidí Anglicko.“ Efekt kondenzácie sa zdá brilantný a okamžite nás prinúti snívať - impérium, rozľahlosť, Anglicko, dobrodružstvo, všetky postavené lode, námorné uzly a koniec známeho. Celá krajina sa definuje zrušením svojich hraníc.
Európa netúži po sebe samej
Všetko je zahniezdené a rozpustené v mori. Dve odlišné veci, more a Anglicko, raz predstavujú to isté a zároveň zostávajú dvoma odlišnými vecami. Tak je to aj s demokraciou a Európou - každý z globálneho „Juhu“, kto sa pozrie na more, vidí Európu.
Pre spisovateľa je to Borgesova báseň alebo rozkošná metafora. Pre ilegálneho migranta, ktorý čaká na dobré počasie, aby mohol veslovať do Španielska, je v tých pár slovách všetko, raz a navždy; more je Európa, inými slovami sloboda, posmrtný život bez mŕtvoly, únik, nekonečno, sex bez hriechu, swing a voyeurizmus, šťastie.
Európa zostáva demokraciou, ale nevie o tom. To je posledný rozmar jej krásy. Taká nevinnosť, ktorá dráždi a stáva sa krutosťou. Ale my na „Juhu“ to vieme. Dokážeme definovať demokraciu. Navyše, keď ma pozývajú do Európy, je to preto, aby som lepšie vyjadril podstatu demokracie.
Pretože ja prichádzam z kozmického barbarstva zvyšku sveta, pretože viem, čo to stojí. Pretože viem, kde sa začína a kde sa končí. Pretože pozorný a diskrétny voyeur má viac čo povedať než swinger zaneprázdnený hladením alebo hryzením iných. A v tomto prípade ide metafora ešte ďalej; Európu ohrozuje predovšetkým to, že toto významné miesto už netúži po sebe samom.
Takže áno. Zasadzujme sa za európsku liberálnu demokraciu. Pre nás, ľudí z „Juhu“, z diktatúr, je to jediné miesto, kam sa dá doplávať, keď sa naše krajiny zrútia. A je to jediné miesto, kde môžeme kričať, že demokracia neexistuje, bez toho, aby nás zatkla diktatúra, ktorá sa za ňu rada oblieka.
Pochybovať a veriť
Takže v záujme demokracie si potom rozdeľme úlohy. Vy o nej musíte pochybovať, aby ste ju mohli zlepšiť, a ja musím veriť, že vo vašich krajinách existuje, aby som mohol dúfať, že raz bude aj v mojich.
Zatiaľ je v takzvanom „arabskom“ svete jediným možným swingers klubom nebeský raj. A ten je určený až po smrti alebo vražde. Vašej alebo mojej.
Európa po stáročia prechádzala expanziou prostredníctvom kolonizácie a vynálezu univerzálnosti. V súčasnosti sa Európa uzatvára do pocitu viny a ospravedlnenia.
Sú to „barbari“, ktorí sa Európe vnucujú, aby ju obrátili na vieru, ktorá bola kedysi nadradená. Majú Európania dušu alebo živočíšnu podstatu? Je ich nahota neslušná primitívnosť? Mala by byť zahalená alebo odhalená? Mali by sa obrátiť a prevychovať? Všetci vieme, ako sa takýto príbeh nerovného stretnutia skončí - veľmi zle pre jedného z nich.
Európa sa javí predovšetkým ako geografický ostrov. Málo záleží na tom, že má hranice. Uvažovať o nej znamená pozerať sa na celé more.
To, o čom by ľudia snívali v dobrej i zlej viere demokratického aktivistu z „Juhu“, v naivite a snahe, ktorú treba vynaložiť, je, aby bola všade. Aby to zostalo dôkazom, že druhý breh existuje. Ilegálni migranti v Maghrebe (označenie arabských štátov západne od Egypta, pozn. red.) hľadia na more tak, ako veriaci hľadia na oblohu. A s rovnakými falošnými nádejami.
Toto zjavne nie je odpoveď. Pravidlo číslo jeden pre voyeura je mlčať.
Kamel Daoud
Kamel Daoud
Autor je francúzsko-alžírsky spisovateľ a novinár žijúci v alžírskom Orane. Debutoval knihou Mersaultovo vyšetrovanie z roku 2015 – odpoveď na slávny Camusov román Cudzinec. V roku 2021 vydal Zábor, čiže Žalmy. Posledných 30 rokov pracuje pre Le Quotidien d’Oran, veľké francúzske noviny v Alžírsku.
Autor: Kamel Daoud
