Ruka svrbí a žiada sa písať o tom, že jedna krajina napadla druhú a ničí a vraždí a popritom vydiera celý civilizovaný svet, ale slovenská verejnosť si myslí, že stále nie je jasné, kto za to môže.
Ruka svrbí a žiada sa písať o tom, že odmietať v tejto situácii NATO sa rovná samovražde.
Ruka svrbí aj pri tom, ako sa Robert Fico zastáva Mariana Kočnera, lebo pomaly už hovorí, že skutočné obete vraždy sú dve: on a Marian Kočner.
O tom všetkom sa žiada písať, lenže okrem toho tu, bohužiaľ, máme aj dlhodobé a mimoriadne pevné presvedčenie niektorých politikov, že bez nich to jednoducho nejde a nepôjde.
Ako prežiť v politike
Nejaký ten mesiac už prebieha spájanie demokratických síl (to je pracovný názov). Prebieha tak, že sa nerieši, kto sa s kým spojí, ale kto sa s kým a z akého dôvodu nespojí. To spájanie navyše do veľkej miery prebieha štiepením a dnes je pokojne možné, že existuje viac strán ako pred začiatkom pretekov.
Nové strany pritom nevznikajú ako ozajstné nové strany, ale ako osobné projekty (skupiny) jednotlivcov, ktoré sa oddelili od iných (skupín) jednotlivcov. Obvykle vznikajú z dôvodu nenaplnenia osobných ambícií a ich cieľom je ich naplnenie – teda väčšinou politické prežitie.
V praxi nenastáva žiadny posun, iba si tí istí ľudia založia nové strany, potom sa to všetko dá do mixéra a pomieša, tie isté percentá sa prerozdelia nanovo a výsledkom je – záchrana, samozrejme.
Hrabať sa v tom, ako pekne v zime vysánkovali Dzurindu alebo koľko presne je maďarských strán, frakcií a iných zoskupení, nemá zmysel. Netreba jatriť rany a pripomínať, že Demokrati išli pred necelými troma mesiacmi pomaly poraziť Fica a Dzurinda zas presviedčal, že nechce byť a nebude predsedom strany. A dnes hľa.
To všetko sa stáva, ale výsledkom je, že nikto, na kom záleží, sa nespojí s nikým iným, na kom záleží, nič veľké nevznikne a ide len o obyčajné politické prežitie jednotlivcov.
Ako zahodiť ego tak, že ho nezahodíte
Demokrati trávia napríklad dosť veľa času tým, že ostatným hovoria, že by sa s nimi fakt mali spojiť. A robia to aj napriek tomu, že im všetci ostatní povedali, že sa s nimi spojiť skutočne nechcú; niektorí aj opakovane, osobne a verejne.
Demokrati preto varujú, že ak sa s nimi nikto nespojí, môžu prepadnúť hlasy. No a keďže oni, samozrejme, nechcú, aby hlasy prepadli, pôjdu do volieb samostatne, čiže urobia všetko pre to, aby tie hlasy prepadli.
Je to čarokrásne: hovoria pritom o zodpovednosti a integrácii a zahadzovaní ega, ale čo je toto, ak nie ego?
Ak sa s vami nikto nechce spájať a nechcete, aby prepadli hlasy, ale napriek tomu do toho idete a práve to prepadnutie hlasov riskujete, tak je to len a výlučne otázka ega. Ste presvedčení o tom, že musíte byť pri tom, lenže svet okolo vás si myslí, že nemusíte, a aj vám to dáva najavo – napríklad v prieskumoch, však?
Mimochodom, po vzniku Demokratov tu bol článok o tom, že bez Pellegriniho to nepôjde a treba si to priznať. To bolo kritiky. Ako sme na tom dnes?
