Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Keď sa niekomu niečo nepáči, aby vyzeral na úrovni, označí to za gýč. Pritom však vyzerá len ako snob.
Podobne je to s pojmom normalizačný pop. Na označenie populárnej hudby z čias totalitného Československa ho používajú tí, ktorí tým dávajú najavo, že oni teda takúto produkciu vonkoncom nepočúvali a chcú vyzerať tak voľajako trochu ako keby aj rebeli. A vyzerajú len ako pokrytci.
Komentátor Jindřich Šídlo napísal, že dodnes nedokáže zabudnúť na permanentnú prítomnosť Heleny Vondráčkovej na obrazovke normalizačnej televízie, ktorá vraj slúžila striedavo propagande režimu a ohlupovaniu obyvateľstva idylickou a predovšetkým neškodnou zábavou.
V prvom rade, na neškodnej zábave nie je nič zlé a po druhé, keby sa Jindřich Šídlo vtedy nebol díval, nemusel mať dnes problém s pamäťou. Ja žiadny problém nemám, lebo si pamäť pravidelne oživujem.
Veľmi rád si napríklad púšťam archívnu nahrávku koncertu Karla Gotta z roku 1971 v Zlíne (vtedajšom Gottwaldove), na ktorom sa nerozpakoval predviesť šnúru hitov z hippisáckeho amerického muzikálu Vlasy.
