Autor je sociológ
Slovensko je plné záhad a jednou z nich je Sme rodina. Pravidelne sa stretávame s otázkou, kto vlastne stranu Borisa Kollára volí. A (preboha) prečo?
Zvykom je poukázať na okatý fakt, že vyše 60 percent (voľby 2020) elektorátu notorického multiotca tvoria ženy. Obvykle sa to prezentuje so sexistickým úškrnom ako istá pikantéria. Na svet sa pýta sociologická skratka: Sme rodina volia ženy preto, že v Kollárovi vidia suverénneho samca, ktorý sa o ne postará tak zodpovedne ako o dvojciferný počet matiek svojho potomstva.
Úspech Sme rodina je však fenomén, ktorý si zaslúži viac pozornosti. Z Kollára (et al.) sa totiž v októbri – už znova – môže stať kingmaker.
Antisystémová tvár systému
Úspech Sme rodina nie je založený až tak na projekcii jeho voličiek do jeho manželiek ako na tom, že sa kollárovcom podarilo nájsť, podnikateľským žargónom, dieru na trhu. Na Slovensku, kde sociálnodemokratické strany volí obvykle až tretina voličov, totiž prakticky neexistovala verejná tvár sociálnej politiky, reagujúca na potreby chudobnejších skupín, ktoré zostávajú mimo zreteľa Smeru (a dnes Hlasu).
Kollár tak rýchlo prevzal agendu, ktorá sa v mysli elektorátu spája s ideami solidarity, prerozdelenia či istôt: exekučnú amnestiu, rozšírenie sociálneho a zdravotného systému s ohľadom na deti, hendikepovaných a najstarších či právo na štátny nájomný byt. Tento aspekt rétoriky, obvykle nepovšimnutý v médiách, dobre cieli na tých, čo prepadávajú sitom sociálneho štátu.
