Na tejto planéte už nemáme kam utiecť pred tými, ktorí chcú niečo alebo niekoho zabiť

Drahý Arnon,

ďakujem za tvoj úprimný list. Možno preto, lebo ešte v tom istom roku 1995 sme spolu cestovali tou istou cestou, akurát že každý opačným smerom (možno sme dokonca cestovali v tom istom čase a možno sa naše cesty bez nášho vedomia dokonca stretli niekde pri káve na amsterdamskom letisku Schiphol).

Ty si sa vracal z Európy do New Yorku, ja som sa vracala z New Yorku (po takmer dvoch rokoch strávených v Spojených štátoch) do Európy s pevným presvedčením, ktoré som si tam osvojila a vyskúšala, že napriek všetkej svojej láske k cestovaniu a túžbe po neobjavených krajinách nebudem môcť a ani nechcem žiť nikde inde.

Tvoj list vo mne vyvolal nostalgiu za svetom, ktorý už neexistuje. Nostalgia po vlastnej mladosti, po eufórii, ktorá ešte visela vo vzduchu, keď padol Berlínsky múr a zrútil sa Sovietsky zväz, po našej všeobjímajúcej viere, že obnovená Európa konečne ukáže svetu „koniec dejín“, ktorý sľuboval Francis Fukuyama; že aj odveké tyranie ako Rusko a Čína čoskoro zvolia liberálnu demokraciu, keď uvidia, aký je to obrovský výdobytok; že vlk si ľahne s jahniatkom a tí, čo ťa chceli zabiť, budú namiesto toho s tebou večerať, obmäkčení veľkým gestom tvojho pozvania...

Svetu nikdy, pokiaľ si pamätám, nevládla taká sladká politická naivita. Sladká ako cukrová vata na jarmoku s kolotočmi. Teraz vo mne spomienka na ňu vyvoláva niečo podobné materinskej nehe. Boli to nádherné časy, škoda, že boli také krátke.

Nezabúdaj na vojnu

Tvoj list som si musela prečítať trikrát, naposledy dnes ráno. Včera v noci Kyjev prežil jedenásty ruský letecký útok v máji tohto roku, tentoraz s tridsiatimi raketami Kalibr, ktoré, našťastie, zostrelili naše sily protivzdušnej obrany, ale mesiac zničeného spánku (musím skonštatovať, že ten materiál je pri výbuchu pekelne hlučný) má na mňa nepopierateľný dosah.

Chcela by som sa preto uistiť, či mi v tomto mojom zahmlenom stave niečo neuniklo – je naozaj možné, že v tvojich predstavách o Európe, tej, ktorú konštruuješ z druhej strany Atlantického oceánu práve v týchto jarných dňoch roku 2023, predstieraš, že sa nič z toho nedeje? A že sa práve teraz na tomto kontinente nevedie najstrašnejšia vojna od druhej svetovej vojny (avšak do objemu výzbroje a dĺžky frontu je s ňou teraz porovnateľná), ktorá má vyhladiť štyridsať miliónov ľudí?

Jednoducho ju vynechávaš ako niečo, čo je pre tému budúcnosti Európy nepodstatné?

A po tretí raz som si potvrdila, že mi nič neuniklo. Naozaj odmietaš vidieť dnešnú Európu ako produkt dvoch svetových vojen. Jediná európska vojna, ktorú spomínaš, je rozpad Juhoslávie pred tridsiatimi rokmi.

Kríza medzinárodných inštitúcií

Viem, ako ľahko sa na druhej strane oceána vojny presúvajú do online formátu. V živej pamäti amerických krajín tam žiadne neboli, a to mení aj kultúrnu optiku.

Keď si prišiel do New Yorku, pouliční hudobníci na staniciach metra neustále spievali „Pomôžte Bosne“ – pamätám si ich. Odvtedy zmenili svoj repertoár a ty s istotou píšeš, že tá vojna „z veľkej časti zmizla z kolektívneho podvedomia, aspoň mimo Juhoslávie“. Chcela by som byť opatrnejšia v apodiktických tvrdeniach a mám v úmysle dokázať, že tá vojna v skutočnosti nezmizla z európskeho vedomia, nieto ešte z podvedomia.

Záplava balkánskych migrantov, ktorá navždy zmenila život stoviek talianskych, švajčiarskych a nemeckých miest, nedovolí zabudnúť – tak ako osemmiliónová lavína ukrajinských utečeniek teraz mení život českých, pobaltských a poľských miest – a nedovolí zabudnúť ani na (keďže hovoríme o nevedomí) európsky pocit viny, (kameň usadený hlboko v žalúdku) za prvú vážnu zradu postjaltského právneho systému.

Mierové jednotky OSN, ktoré sa ukázali rovnako impotentné, keď čelili zúrivému Ratkovi Mladičovi v Srebrenici, ako celá európska diplomatická budova, keď čelila Vladimirovi Putinovi v rokoch 2008 a 2014. To, čo vy nazývate krízou liberálnej demokracie – a ja to označujem za krízu medzinárodných demokratických inštitúcií –, sa začalo ešte v tých istých 90. rokoch.

V tomto ohľade vojna na Balkáne nielenže nie je zabudnutá – ona sa dokonca ani neskončila.

Kto rozpovie príbeh

Túto poslednú poznámku, mimochodom, potvrdzujú balkánske romány, ktoré z vojny vzišli – podľa mňa jeden z najzaujímavejších fenoménov európskej literatúry dvadsiateho prvého storočia.

Nemôžem s tebou viac súhlasiť, keď píšeš, že spisovateľ nesmie vykonávať evanjelizačnú prácu (ak ho k tomu nenútia historické okolnosti, ktoré sú pre ľudstvo toxické, ako napríklad vojna, tyrania a podobne), ale k našim spoločenským povinnostiam patrí, či sa nám to páči, alebo nie, povinnosť zanechať portrét našej doby pre budúce generácie.

Je to jedna zo schopností, za ktorú sme platení, a z tohto pohľadu si „vojnová generácia“ balkánskych autorov svoj honorár zaslúžila poctivou prácou. Ako dôkaz toho môžem ponúknuť pozorovanie veľkej naliehavosti, s akou sa súčasná chorvátska, srbská a bosnianska literatúra začala prekladať a čítať na Ukrajine s nástupom ruskej agresie, teda od roku 2014.

Ukazuje sa, že keď ľudia čelia kolektívnemu existenčnému ohrozeniu, je pre nich podstatné vedieť, že „niekto to zažíval pred nimi“ – niekto, kto prežil, aby mohol rozprávať.

Literatúra existuje aj preto, aby vytvárala takéto cezgeneračné spoločenstvá – aby jednotlivcovi naprieč časom a priestorom signalizovala, že nie je sám, a do veľkej miery práve takéto spoločenstvá držia Európu ako kultúrne kontinuum už päťtisíc rokov.

Ten istý jazyk

Z denníka Anny Frankovej sa vykľul list pre dievča z mesta Jahidne v Černihivskej oblasti, ktoré na jar roku 2022 spolu s ďalšími štyristo obyvateľmi mesiac držali ako „ľudský štít“ v pivnici bez vody, vetrania a svetla.

Celý ten mesiac si fixkou na stenu zapisovala počet dní a mŕtvych, pretože na to mala jazyk, hotové formy správania, ktoré nasala z ovzdušia tej istej kultúry, ktorá o osemdesiat rokov skôr viedla pero jej nemeckej rovesníčky.

To všetko sú dosť samozrejmé veci a cítim sa trochu hlúpo, keď ich vyťahujem pred tebou, pred synom nemeckej Židovky, ktorá prežila holokaust, a navyše mužom, ktorý má skúsenosti z vojenskej služby, ktoré mne chýbajú.

Mám však inú skúsenosť, a tá ma práve teraz núti písať tieto riadky. V roku rusko-ukrajinskej vojny som, ak sa dá veriť Googlu, uskutočnila prezentácie v 21 krajinách Európy a 93 jej mestách (čo znamená nielen hlavné mestá, ako napríklad Štrasburg, ale pomerne reprezentatívnu vzorku od Poľska až po Spojené kráľovstvo) v snahe, ako povedal môj taliansky vydavateľ, „vysvetliť Západu všetko o tejto vojne, čo nám za posledných osem rokov uniklo“.

Videla som, ako rýchlo a rozhodne, doslova pred našimi očami, táto vojna (ktorá sa pred 24. februárom 2022 zdala mnohým nemysliteľná a v snahe o jej racionalizáciu sa povedalo viac nezmyslov, než by bolo vhodné pre kultúru tisícročných univerzít) mení Európu. A ako rôzne ju mení.

Dala by sa o tom napísať celá kniha – ako sa rany niekoľkých generácií, ktoré boli zatlačené do zabudnutia, otvárajú a znovu krvácajú, v rôznych krajinách rôznym spôsobom; ako mentálne konštrukcie, budované desaťročia a niekedy aj stáročia na zakrytie nepohodlných právd, praskajú a rozbíjajú sa; ako sa vnuci a vnučky obracajú k vzorcom správania (a strachu a traumám) svojich starých rodičov a prastarých rodičov; a ako Európa, pre mnohých nečakane, ukazuje, že je stále rozdelená pozdĺž línie Berlínskeho múru, lenže nie na „staré“ a „nové“ demokracie, ako sa doteraz optimisticky verilo, ale na krajiny s rozdielnou formujúcou skúsenosťou z prvej svetovej vojny a druhej svetovej vojny. Alebo, ak to ešte viac zjednodušíme (a vynecháme výnimku, ktorou je Veľká Británia), na bývalé impériá a bývalé kolónie.

Ďalšia európska genocída

Skrine sa otvorili a kostlivci vypadli. Všetky naše nenaučené lekcie a nezaplatené historické účty sa uvoľnili a lietajú nám do tváre, ako lietal na súde v krajine zázrakov balíček kariet do tváre Alice.

Sofi Oksanenová rozprávala o znepokojených senioroch po celom Fínsku, ktorí sa 24. februára 2022 ponáhľali zavolať svojim vnúčatám s inštrukciami, ako si zbaliť batohy a ako v prípade vstupu ruskej armády do Fínska „správne“ podplatiť Rusov (neskôr sa ukázalo, že takéto vedomosti zvyšovali šance na prežitie aj v Buči a Iziume).

V tom istom čase sa na druhom konci kontinentu belgický diplomat úpenlivo snažil presvedčiť môjho ukrajinského priateľa, že Ukrajincom bude lepšie vzdať sa Rusom a žiť ďalej v mieri, podobne ako Belgicko pod nemeckou okupáciou. „Ale čo belgickí Židia?“ spýtal sa môj priateľ, dosť mrzutý človek. „Aj oni mali žiť v mieri?“ Keď jeho partner, pochopiteľne, nedokázal odpovedať, môj priateľ dodal: „V tejto vojne, priateľu, ide o to, že sme v nej všetci Židia.“

Tvrdenie, ktorého presnosti sa v Európe nikdy nevenovala veľká pozornosť – dejinám „Krvavých krajín“ (termín Timothyho Snydera), Európe „Trojspolku a Marshallovho plánu“ (môj vlastný termín) – docenilo sa až po roku starostlivého pozorovania masových ukrajinských Srebreníc, ktoré Kremeľ nasadil v priemyselnom meradle. Týmto spôsobom – za cenu ďalšej európskej genocídy – sa prehodnocuje predtým znehodnotená skúsenosť. Naozaj si myslíte, že si to nezaslúži vašu pozornosť?

Rovnaké ústupky

Chcem to objasniť. Nejde mi o nejakú „obnovu historickej spravodlivosti“ pre takzvaný (všimnite si, že tento termín sa stále používa) „východný blok“. Boh ma ochraňuj pred vierou v historickú spravodlivosť, som veľké dievča (hoci nemôžem poprieť, že ma veľmi teší, keď vidím tých litovských europoslancov, ktorým v reakcii na ich varovania pred Wandel durch Handel s Moskvou roky tí zo „starých demokracií“ dosť hrubo hovorili, že za nich hovoria iba ich „fantómové bolesti“; a teraz sa všetci prechádzajú po sálach Európskeho parlamentu v tričkách s nápisom „My sme vám to hovorili!“ – intelektuál je vždy rád, keď vidí, že kompetencia zvíťazila nad ignoranciou, bez ohľadu na kontext).

Naopak, ja investujem do niečoho iného. Do kolektívnej pamäti a kolektívnej skúsenosti, bez ktorých nie je možná žiadna literatúra.

Súčasná genocídna vojna na východe Európy dokázala, že s európskou pamäťou a celou európskou kultúrou memorovania nie je všetko tak dobre, ako sme sa domnievali, pretože tisíce kníh a filmov o nacistoch a holokauste nijako nepomohli Európe rozpoznať tridsať rokov trvajúce narastanie novej fašistickej ríše na jej prahu.

Nezabránili jej, aby sa ako zakliata angažovala v tých istých ústupkoch, ktoré robila v tridsiatych rokoch minulého storočia voči Tretej ríši. Nezabránili jej až do chvíle, keď bola táto nová ríša pripravená vojsť svojím tankom do domu Európy.

Hamlet by závidel

A bola by to urobila, keby ju Ukrajina nezastavila! Mohli by sme sa teda pýtať, načo nám boli všetky tie knihy a filmy, keď sme sa z nich nič nedozvedeli, nie o minulosti, ale o budúcnosti? Pretože literatúra, ak vôbec za niečo stojí, je vždy o budúcnosti, aj keď rozpráva o homérskych časoch.

Nie som prvá osoba, ktorá si kladie túto otázku. Prvý človek, o ktorom viem, že si ju položil – v roku 1994, keď sme boli my dvaja zaneprázdnení, ako povedal Czeslaw Milosz, „dobrodružstvom Ameriky“ – bol Marek Edelman, jeden z morálnych kompasov poľskej inteligencie svojej generácie a vodca povstania vo varšavskom gete.

Keď s ním novinári prišli urobiť rozhovor pri príležitosti výročia povstania, vynadal im, že píšu o minulosti namiesto toho, aby hovorili o Bosne: „Musíme zastaviť túto vojnu, inak všetko, za čo sme kedysi bojovali, stratí zmysel!“

Nemyslíte si, že je to brilantne povedané? Rok pred Srebrenicou Edelman, ktorý polstoročie venoval pamiatke poľských obetí holokaustu, neomylne vycítil, že nová vojna si už vybrala „svojich Židov“ – a to preňho spochybnilo historické víťazstvo, ktoré vybojovali hrdinovia z geta. Hamlet by závidel takéto personalizované prepojenie doby!

Kultúry sa okrem iného líšia v spôsoboch prežívania času a v tomto zmysle je pre mňa formulácia Mareka Edelmana podstatou európanstva.

Niet kam ujsť

Spomínaš si, ako to vyjadril William Faulkner v Requiem pre mníšku – „Minulosť nikdy nie je mŕtva. Nie je ani minulosťou.“?

Históriu, rovnako ako vojnu, by si s rýchlym úhybom a s úsmevom vo vhodnej chvíli odmietol pre podľa teba univerzálny ľudský sklon idealizovať minulosť (ktorý, mimochodom, nie je ani zďaleka taký univerzálny, ako nás učili, a nie každá európska krajina má svoj vlastný mýtus zlatého veku – je to aj atribút bývalých impérií).

Pre mňa to korešponduje s tým, čo píšeš o úteku. Aj ja poznám túto metódu záchrany pred traumou, či už dedičnou, rodinnou, alebo kolektívnou (literatúra je napokon ďalšou metódou, prinajmenšom dovtedy, kým ťa za to, čo píšeš, neprenasledujú). Aj ja mám traumu vo svojom psychologickom repertoári, až po nútený útek v roku 2014 (našťastie nie nadlho, na pár mesiacov) pred nájomnými vrahmi (spoiler – ľudia, ktorí ťa chcú zabiť, s tebou nebudú obedovať, Arnon, a úprimne ti radím, aby si si s nimi nesadal, ak ťa náhle pozvú!).

Ale od toho istého roku 2014 som si osvojila ďalšiu lekciu – táto metóda úteku už nefunguje. Na to, aby útek fungoval, musí mať utečenec predovšetkým kam utiecť, musí mať mentálnu mapu „bezpečných zón“, ktoré mu zaručujú spoľahlivý civilizačný poriadok, udržiavaný a chránený niekým iným. A v tomto storočí začínajú ľudstvu chýbať takéto „bezpečné zóny“, aspoň v tej časti globálnej dediny, ktorá má zákon, políciu, elektrinu a tečúcu vodu.

Európa aj Spojené štáty prestávajú byť rovno pred našimi očami bezpečnými miestami (keď sa stretneme, mohla by som vám porozprávať, ako v Nemecku, Poľsku a niektorých ďalších krajinách Európskej únie skupiny proruských neonacistov čoraz smelšie terorizujú ukrajinské utečenky, zatiaľ čo miestna polícia ich nevie zastaviť).

Obávam sa, že len Austrália a západná Kanada zostávajú ešte nedotknuté, ale vzhľadom na predpokladaný počet klimatických utečencov do roku 2050…

Nemáme východisko, Arnon. O to ide. Na tejto planéte už nemáme kam utiecť pred tými, ktorí chcú niečo alebo niekoho zabiť, a preto naša krajina bojuje rovnako zúrivo ako pred osemdesiatimi rokmi varšavské geto. Práve my sme si to uvedomili ako prví.

Tento list už narástol do neslušnej dĺžky a s ľútosťou z neho musím vynechať tému, ktorú považujem za najbolestivejšiu v osude Európy a o ktorej (keby 24. februára 2022 všetko nenarušila ruská invázia) by som teraz dokončovala nový román, ktorý s láskou nosím už mnoho rokov – o konci knižnej kultúry, alebo, všeobecnejšie, celého projektu osvietenstva.

Niekedy, keď vyhráme túto vojnu, ten román určite dokončím. Žiaľ, zatiaľ mi únik doň nie je prístupný – kým nezvíťazíme, samotný ukrajinský jazyk, v ktorom píšem, zostáva v ohrození.

Na územiach okupovaných Ruskom zabíjajú ľudí za to, že ním hovoria, a všetko, čo je v ňom napísané, sa vymazáva z knižníc a archívov – čo je jednoznačný odkaz toho, čo mňa a moju kultúru čaká, ak prehráme. Preto sa aj toľko spisovateľov, hudobníkov, hercov a vedcov dobrovoľne prihlásilo na front.

Skôr než sa nám podarí obnoviť možnosť úniku pre nás samých, musíme si vlastnými rukami vybaviť „bezpečnú zónu“, do ktorej môžeme uniknúť. A na to musíme vyhrať túto vojnu – a odraziť útok na nás a na Európu.

Prečo milovať Európu

Takže posledná vec, o ktorú vás požiadam – keďže si nie ste istí, či je Európa „viac než len geografia“. Strácam sa tu – geografia čoho? Európskej pláne? Bez Britských ostrovov, ale vrátane Uralu a Kazachstanu, Veľkej stepi? Kde presne ležia geografické hranice vašej Európy – a kde po dvadsiatom storočí možno ešte nájsť geografiu nezávislú od ruky kartografa? Či sovietske mapy z roku 1985, ktorými Rusko vstupovalo na Ukrajinu v pevnom presvedčení, že za tridsať rokov nezávislosti sa u nás nemohlo nič zmeniť, nedokazujú definitívny zánik myslenia zrodeného v ére geografických objavov?

Áno, posledná vec je spomenúť si na niekoľko geografických názvov. Vlastne by som mala začať tými, ktoré sú symbolickými znakmi mojej Európy a ktoré v nejakom rozmere pozná každý. Rím – Paríž – Canossa – Magdeburg.

Rím v tomto kvartete znamená právny štát, Paríž – ľudské práva (prvá Deklarácia práv človeka a občana), Canossa – oddelenie cirkevnej a svetskej moci (ďakujem Henrichovi IV., že nie sme povinní, podobne ako Rusi, zbožšťovať svojich vládcov) a Magdeburg – miestna samospráva (mestské polis sú, samozrejme, starogrécky vynález, ale pre kontinuitu začnime počítanie od magdeburských práv Ota Veľkého).

Toto kvarteto pre mňa kompaktne vystihuje všetko najcennejšie, za čo ľudstvo vďačí Európe, a dôvod, prečo aj napriek križiackym výpravám, etnickým čistkám a ďalším nespočetným prejavom barbarstva prítomným v jej životopise, Európu treba milovať, vážiť si a brániť až do konca, v prípade potreby aj za cenu vlastného života.

Hranica je tu

Dovoľte mi vrátiť sa k zemepisu a hraniciam. Anne Applebaum vo svojom najnovšom stĺpčeku v The Atlantic s názvom „Incompetence and Torture in Occupied Ukraine“ uvádza dôležitý postreh – pre ruských okupantov bolo nečakané a absolútne nepochopiteľné, že na Ukrajine sú starostovia v skutočnosti volení ľuďmi, a nie vymenovaní „zhora“, a zostávajú zodpovední svojim voličom, aj keď stratia komunikáciu s Kyjevom, teda (v ruskom jazyku) so svojimi „šéfmi“.

Žiaľ, keď Rusi niečomu nerozumejú, ničia to, takže títo jednotlivci predstavujú v podmienkach okupácie najrizikovejšiu skupinu – je medzi nimi zaznamenané najväčšie percento zatknutí, úmrtí a zmiznutí.

Applebaumovej text čítam ako rekviem za texty Francisa Fukuyamu z 90. rokov. Veľmi jasne v ňom hovorí, že demokraciu nemožno vyvážať ako zemiaky. Pripomenulo sa mi, že magdeburské právo trvalo na Ukrajine takmer 600 rokov. Začalo sa používať v trinástom storočí, počas haličsko-volynskej dynastie, a v osemnástom storočí ho zlikvidovalo Ruské impérium spolu s ďalšími inštitúciami autonómneho kozáckeho hetmanátu.

Ak sa pozrieš na mapu tejto vojny, vynikne niekoľko obzvlášť dramatických, viacdielnych, už legendárnych bitiek.

Hostomeľ, kde sa 24. februára 2022 ruským výsadkárom nepodarilo ovládnuť letisko a ustúpili, netušiac, že jedinou silou, ktorá im stojí v ceste, je miestna teritoriálna obrana; Černihiv – mesto tisícročných kostolov na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ktoré Rusi od 24. februára do 1. apríla zrovnali so zemou, podobne ako neskôr zrovnali so zemou Mariupoľ a Bachmut, ale nikdy sa im ho nepodarilo dobyť; Nižyn, ktorý sa mesiac držal v obkľúčení ako v stredoveku (keď začali dochádzať potraviny, miestni poľnohospodári okľukou prepašovali do mesta mlieko a kvety a rozdávali ich obyvateľom), ale útočníkov nepustil dovnútra – nemôžem nespomenúť, že to boli po stáročia mestá slobodných občanov – Hostomeľ od roku 1614, Černihiv od roku 1622, a Nižyn od roku 1625. Je dobré, že si svoje právo na slobodu ubránili.

Hranica Európy teraz leží – a vôbec nie metaforicky – tu, pozdĺž starého východného dosahu magdeburského práva. Každé východoukrajinské mesto a dedina, ktoré je otočené k nepriateľovi, je pevnosťou na hranici.

Budúcnosť Európy priamo závisí od toho, či budú stáť na svojom mieste, alebo padnú.

Neviem, či je to „viac ako len geografia“, pretože neviem, čo presne znamená „len geografia“. Len si z občas opakujem názvy miest, ako sa opakujú mená milovaných ľudí – aby som si vychutnala ich zvuk, ich fyzickú materiálnosť, spoľahlivú pružnosť a mäkkosť ich spoluhlások, dutinky samohlások. Hostomeľ. Černihiv. Nižyn. Zakaždým ma chytá slabosť od vďačnosti.

Veľmi by ma potešilo, keby si si tieto mená zapamätal aj ty.

S úctou a srdečným pozdravom,

Oksana Zabužková

Autor: Oksana Zabužková