Keď sa zvyknem rozprávať s mojimi kamarátmi a známymi, všetci majú akési spoločné presvedčenie, že Slovensko má mnoho chýb, ale pokiaľ by šlo napríklad o zneužívanie detí, každý predsa musí spolupracovať.
Ak niekto sexuálne napadne ženu, treba jej pomôcť. A všetci si tak akosi myslíme, že obetiam sexuálnych trestných činov náš systém pomôže a ochráni ich. V skutočnosti sú to len naše predstavy.
Náš systém nielenže takéto obete nechráni, ale ich opakovane traumatizuje. Tento týždeň sme sa s kolegom Martinom Vančom pozreli na to, prečo je to tak. V sérii článkov prinášame príbehy troch žien a systémové odhalenia toho, že zlyhávajú všetky zložky - polícia, prokuratúra aj súdy. Ale poďme po poriadku.
Rozbuška menom Karas
Všetko sa to začalo rozhovorom s advokátom Matúšom Kanisom. Poznáme sa už dlho - ako redaktorka ho oslovujem často k témam týraných žien, znásilnených žien či iných obetí takýchto trestných činov. Zastupuje napríklad aj Katku Danovú z kauzy Chachaland.
Matúš Kanis sem-tam sleduje moje rozhovory a špeciálne ho rozhnevalo, keď minister spravodlivosti Karas hovoril v Rozhovoroch ZKH o definícii znásilnenia.
Vysvetľoval, že paragraf nezmení, a zostane tam definícia, že znásilnenie je jedine vtedy, ak je pri tom aj násilie. Advokáta Kanisa som preto pozvala na rozhovor ešte vo februári 2023.
V rozhovore zacitoval zo štatistiky analytikov z ministerstva spravodlivosti. Z analýzy rozsudkov totiž vychádzajú naozaj zvláštne čísla - dáta hovoria, že v Bratislave bolo za štyri roky (!) odsúdených len 60 ľudí za trestné činy sexuálneho násilia. Bratislavský kraj vychádzal z celej štatistiky najhoršie, Prešovský a Košický kraj mali čísla vyššie - niečo nad 300.
Moja prvá hypotéza bola, že štatistiky na východe zvyšujú odsúdení Rómovia. Náš súdny systém je dlhodobo tvrdší k Rómom, no etnické dáta bohužiaľ nemáme. Je to len domnienka.
Napriek tomu ma šokovali také nízke čísla na celom Slovensku. Šla som za kolegom Martinom Vančom, ktorý je naozaj dobrý v dátach. Martin pomerne rýchlo zistil, že hoci štatistika hovorí o súdoch, mali by sme sa pozrieť na to, prečo prípady sexuálneho násilia na súdy ani neprídu. Pozrel sa preto na štatistiky jednotlivých okresov.
Okrem iného zistil, že to, ako a či vôbec uspejete, závisí len od toho, aký policajt váš prípad dostane. Napríklad v bratislavskom Starom meste je situácia taká tristná, že máte naozaj veľmi nízku šancu. Naopak, pochváliť treba Kežmarok - policajti tam dokázali úspešne vyriešiť každé druhé trestné oznámenie.
Hneď ako mal Martin hotovú svoju analytickú časť, pustila som sa do práce ja. K číslam totiž treba priradiť aj tváre a príbehy. A tak som sa za posledné týždne rozprávala s tromi ženami. Všetky tri nahlásili sexuálny trestný čin na polícii.
Všetky tri zažili neuveriteľné poníženie a traumatizáciu.
Pri písaní týchto troch príbehov som si viackrát musela dať pauzu a ísť sa upokojiť. Viackrát mi bolo zle. Tieto príbehy sú totiž o tom, ako sa k obetiam sexuálnych trestných činov správa polícia, prokuratúra a súdy. Dva z troch prípadov sú hrozivé najmä v tom, že zneužívané boli maloleté 12-ročné deti.
Laura, Lucia a Jana porozprávali detaily svojho príbehu, hoci to nie je jednoduché.
Hanba, ktorú si obete takýchto zážitkov často nesú, je obrovská. Je úplne jedno, že je iracionálna, prosto tu je.
Laura a masér
Laurin príbeh je o napadnutí masérom, skončil sa ešte na polícii - vyšetrovateľka maséra nedokázala ani nájsť. Nakoniec prípad zhodila zo stola preto, že vlastne aj keby maséra našli, pri napadnutí nebolo dosť násilia.
Napríklad po tom, čo ho Laura kopla, jej nebránil v tom, aby z masáže traumatizovaná utiekla.
V rozhodnutí o zamietnutí trestného oznámenia dokonca píše, že ju nenútil k sexu, a napadnutie je teda „príliš málo“. Naozaj by som chcela vidieť, ako by bola spokojná vyšetrovateľka s takýmto vlastným zdôvodnením, ak by na masážnom stole ležala ona sama.
Lucia a tenisový tréner
Luciin príbeh je o tom, ako ju štyri roky zneužíval tenisový tréner. Mala len 12 rokov a podobne ako pri Laure ma šokovalo, aká je odvážna a nebojácna. Každej zo žien sme totiž dali aj možnosť hovoriť anonymne - so zmeneným menom. Laura ani Lucia to nevyužili.
Obe mi povedali, že sa nemajú za čo hanbiť a že chcú pomôcť, aby už nikto ďalší niečo podobné nemusel zažiť.
Lucia má len 18 rokov, no odvahy má aj za všetkých dospelých, ktorí dopustili takéto zlyhanie systému. Je taká nebojácna, že keď ju chodieval tenisový tréner (dnes pôsobiaci v Nemšovej) zastrašovať do reštaurácie, kde v lete brigádovala, rozčúlila sa a sama ho konfrontovala.
Pri Lucii sa ešte na chvíľu zastavím. Stretli sme sa v kaviarni v Trenčíne a zhodou okolností to bolo v pondelok. Hovorila mi o tom, ako 16-ročná absolvovala šesťhodinový (!) výsluch.
Zhodou okolností som deň nato, v utorok, išla na výsluch s mojím advokátom aj ja. Podávala som trestné oznámenie za ohováranie a som v tomto prípade tiež obeťou trestného činu.
Na stôl to dostal vyšetrovateľ, ktorý robí už rok a štvrť všetko preto, aby sa nič nevyšetrilo. Osobne ho upodozrievam, že je fanúšikom dezinfoscény a antifanúšikom mojej práce.
Po roku a štvrť sme sa sťažnosťami dopracovali k tomu, že musel znova začať konať, a tak nás zavolal na výsluch. Trval 90 minút a niesol sa v naozaj pomerne nepriateľskom duchu. Hoci som nič neurobila, vyšetrovateľ bol nepríjemný, útočný a kládol mi otázky, ako keby som spáchala trestný čin ja.
Týchto 90 minút ma vyčerpalo, vystresovalo a unavilo - a to napriek tomu, že mám 35 rokov, kvalitného advokáta a dosť veľa pák na to, ako vyšetrovateľovi znepríjemniť život napríklad tým, že v nejakom bode zverejním, ako toto vyšetrovanie vyzeralo.
Celých 90 minút na výsluchu som si predstavovala 16-ročnú Luciu, ktorá na takomto výsluchu sedela neuveriteľných šesť hodín.
Jana a súdy
Tretí príbeh, ktorý sme opísali, je o Jane. Meno sme na jej žiadosť zmenili. Trauma, ktorou si v našom súdnom systéme prešla, sa dá opísať len ťažko. Súdy ju ťahajú ako obeť zneužívania (tiež mala len 12) už 12 rokov. Od podania trestného oznámenia je to už 14 rokov. Výsledok? Muž, ktorý ju zneužíval, dostal na konci tohto celého nekonečného príbehu dvojročnú podmienku.
Janu zatiaľ súdy vláčili po pojednávaniach, šesťkrát sa jej vymenil senát a nakoniec sa jej podarilo uspieť na Ústavnom súde, ktorý skonštatoval, že spôsob akým súdy v Trnave s Janou zaobchádzali, je neprípustný.
V Janinom prípade sa to skončilo tak, že páchateľ dostal dva roky podmienky. V civilizovanom štáte je to neprípustné.
Ak komukoľvek poviete, že niekto za niekoľko rokov brutálneho zneužívania malého dieťaťa dostane podmienku, ťuká si na čelo. A predsa. V prípade ešte podala dovolanie vtedajšia ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Držme si palce. Janin prípad sa týka nás všetkých.
Stojíme na mieste
Je nepochopiteľné, prečo sme v spoločnosti dopustili, že jedny z najhorších trestných činov netrestáme a prechádzame mlčaním. Obete sexuálnych napadnutí, znásilnení a zneužívania opakovane vystavujeme psychiatrickým posudkom, či si to nevymysleli.
Ak vás okradnú, zväčša vám najprv neurobia posudok, či ste si tú peňaženku nevymysleli. Ženy si takéto trestné činy nevymýšľajú.
Percentá vymyslených prípadov sú také mizivé, že správať by sme sa mali naopak - ak žena príde na políciu a ohlási takýto trestný čin, na 97 percent hovorí pravdu. Neexistuje žiadny racionálny dôvod, prečo ženy musia prechádzať opakovanými traumami a nepochopením policajtov, prokurátorov a sudcov.
Vo väčšine oblastí sa Slovensko nepochybne hýbe dopredu. Pomaly, ale isto. Je nepochopiteľné, prečo pri násilí na ženách stojíme už 30 rokov na mieste. Verím, že odvaha Lucie, Laury a Jany pomôže otvoriť oči celej spoločnosti.
Podcast týždňa: Ľudskosť o násilných mužoch
Neustále riešime čo by mali robiť ženy, ktoré sa ocitnú vo vzťahu s násilným mužom. Aké stratégie by ženy mali mať, aby ich niekto nenapadol, aby sa nestali obeťami znásilnenia. Debata by pritom mala byť opačná - čo s mužmi, ktorí tieto veci páchajú?
Ako pomôcť im? Ako zmeniť násilných mužov, aby neboli nebezpeční pre spoločnosť?
Barbora Mareková robí podcast Ľudskosť už dlho. Dodnes mám v pamäti jeden z jej prvých dielov podcastu s psychológom Róbertom Vavrom, ktorý pomáha a lieči násilných mužov. V tomto diele hovoria aj o tom, prečo násilie oveľa častejšie páchajú muži, než ženy.
Dobrá správa týždňa: Zraniteľnosť Tallulah Willis
Zdanlivo to nie je úplne dobrá správa, ale vydržte až do konca. Tallulah Willis, dcéra Brucea Willisa a Demi Moore, napísala esej pre Vogue. Je extrémne otvorená a hovorí o svojich vlastných psychických problémoch - o tom, ako sa cítila škaredá a ako si už ako tínedžerská dcéra dvoch hollywoodskych hviezd čítala o sebe, že má gigantickú sánku a je škaredá.
Tallulah má za sebou anorexiu, ktorá ju takmer vyhladovala na smrť. Sama opisuje, ako zápasila so svojou vlastnou poruchou príjmu potravy a ako zápasila aj s ADHD, alkoholom a depresiami.
Jej esej je krásna aj v tom, že sa v nej veľa venuje svojmu otcovi Bruceovi. Nedávno mu diagnostikovali demenciu a jej otec postupne odchádza. Jej esej je vlastne opis komplikovaného, vyvíjajúceho sa krásneho vzťahu otca s dcérou, ktorý sa skončí skôr, ako sa mal. Viackrát ma lámalo na plač pri tomto článku, no hoci je v ňom niečo veľmi smutné, je v ňom aj nádej a láska.
A ako som si esej dočítala, hovorím si - dobrá správa. Jednoznačne. Ľudia sa otvárajú a otvorene hovoria o svojich problémoch. Pomôcť to môže mnohým, ktorí majú pocit, že sú v tom sami a nikto iný nič podobné neprežíva.
Zraniteľnosť je v istom zmysle oslobodzujúca - ak vyrozprávate svoj vlastný príbeh vy sami, nemôže ho nikto povedať nesprávne. Dobrá správa tohto týždňa je krásna zraniteľná a úprimná spoveď Tallulah Willis.
Video týždňa: Tento týždeň bez videa
Keďže som tento týždeň mala voľno, video týždňa bude bez videa. Mám však pre vás inú tému, ktorá mi leží na srdci. Minulý týždeň sa v obci Zemplínske Kopčany stala strašná tragédia.
Obec Zemplínske Kopčany v okrese Michalovce sa po tragickej dopravnej nehode pripravuje na spoločný pohreb dvoch obetí. 19-ročný vodič Nicholas zo susednej obce išiel na svojom BMW rýchlo a navyše sa podľa polície nevenoval šoférovaniu. Nezvládol jazdu a vrazil rovno do dvoch detí, ktoré šli v protismere na kraji cesty - 14-ročný Igor a 12-ročná Adriana boli na mieste mŕtvi.
Adrianu pri náraze odhodilo tak ďaleko, že ju dlho nevedeli ani nájsť. Kým ju našli, hľadali jej telo nekonečných 45 minút, tak ďaleko ju pri náraze odhodilo.
A teraz si urobme malý test. Čítate alebo počúvate o tejto správe a hovoríte si aké hrozné? A čo ak vám poviem, že tie deti boli rómske? Vydýchnete si? Uľaví sa vám? To je totiž to, čo sa stáva často. Rómske deti akoby sme nepovažovali za naše. A ak dostatočne úprimne skúmate svoje reakcie, možno zistíte, že keby boli deti biele, akosi viac by nás to všetkých trápilo. Ale späť k tejto tragédii.
Deti boli z rodiny, ktorá je veľmi chudobná. Bývali v prenajatom dome na konci obce a každý deň po ceste chodievali po vodu. Nie je to po prvý raz, čo boli deti, ktoré chodia pri cestách bez chodníkov, obeťami takejto tragédie. V Spišskom Bystrom sa v roku 2018 stala podobná tragická nehoda - deti bývajú (ako je na Slovensku zvykom) v osade za obcou. Každé ráno musia kráčať do školy peši po krajnici frekventovanej cesty. Vodič dostal v zime šmyk a narazil do skupinky dvanástich detí. Náraz neprežili dve deti. Ani mesiac po nehode nedokázala obec ani len znížiť rýchlosť áut značkou. Na mieste bol len výstražný trojuholník pozor dobytok.
Tisíce detí z osád musia chodiť do školy popri ceste. Bez chodníkov, v každom počasí. Väčšina osád je na Slovensku za obcami, niektoré dva aj tri kilometre. Za každého počasia deti musia túto vzdialenosť odkráčať a je nám úplne jedno, či sú v bezpečí a či by sme ich nevedeli voziť napríklad školskými autobusmi, ako je to v mnohých iných civilizovaných krajinách.
Môj tip je, že ani po tejto nehode sa nič nezmení. Na Slovensku si kolektívne povieme, že je to chyba Rómov, mykneme plecom a žiť si tu budeme ďalej. Hádam aspoň tí policajti by mohli začať merať rýchlosti na úsekoch, ktoré sú nebezpečné, nie na tých, kde skasírujú najviac vodičov.
Hudobná bodka: Lady Gaga
Na Netflixe je výnimočný dokument, ktorý sa volá Hunting Ground. Je o znásilneniach na amerických kampusoch najprestížnejších univerzít. Treba ho vidieť.
Soundtrack práve k tomuto dokumentu napísala Lady Gaga a volá sa Til it Happens To you. Za najlepšiu titulnú pieseň bol dokonca nominovaný na Oscara a Lady Gaga v ňom spieva o tom, že kým sa vám to nestane, neviete, aké to je. Je to silná pieseň, ktorá sa najviac hodí k dnešnej téme newslettera.
Toto bolo päťdesiate siedme vydanie newslettera ZKH píše. Ďakujem, že nás čítate a počúvate.
Prihláste sa zadarmo na odber newslettra ZKH píše. Prihlásiť odber>
