Autor je teológ
Čo znamená byť nábožný v sekulárnej dobe?
Väčšina obyvateľov západného sveta by sa zhodla v tom, že žijú v sekulárnom svete. Cirkev je od politických štruktúr väčšinou oddelená alebo ich vzťah je nevýrazný, náboženské vzdelávacie inštitúcie zväčša nie sú dotované z verejných zdrojov a návštevnosť kostolov až na výnimky klesá.
Náboženstvo sa však snaží preniknúť do parlamentov a ovplyvňovať verejný život náboženskými predpismi. V tejto situácii je legitímne sa pýtať, či v sekulárnych spoločnostiach náboženstvo prežije alebo či by vôbec malo prežiť.
Podľa takzvaných „nových ateistov“ nie je náboženstvo ničím viac ako úchylkou, s ktorou by sme mali skoncovať. Mnohí myslitelia tvrdia, že kanonické texty abrahámovských náboženstiev (židovstva, kresťanstva a islamu) sú nielen chybné, ale dokonca absurdné.
Mnohé faktické tvrdenia Biblie veda síce vyvrátila, no jej najhlbšie náuky vyžadujú filozofické, a nie vedecké preskúmanie. Kto je stúpencom predstavy sveta, ktorý patrí k čiastočne otvorenému vesmíru, ľahko zistí, že toto ponímanie môže mať teistickú (náboženskú) alebo aj neteistickú (ateistickú) podobu.
Veda sa zaoberá skúmaním toho, čo je a prečo to je také, aké to je, a spôsobom usporiadania vecí vo vesmíre. Náboženstvo dáva smernice pre správny život. Veda a náboženstvo sa môžu dostať do konfliktu vtedy, keď sa náboženstvo pokúša vysvetliť fyzikálne a biologické javy vo vesmíre. Fundamentalistická forma náboženskej viery sa dostala do konfliktu s teóriou darwinizmu, ktorý rozvíjal evolučnú teóriu vzniku života vo vesmíre.
Ak má byť náboženská viera v dejinách ľudstva znovu tvorivou inšpiráciou, musí sa revitalizovať. A to znamená nielen odpovedať na výzvy vedy, ale aj na premeny v spoločnosti.
