Autor je filozof, antropológ a doktorand v Ústave európskej etnológie v Brne
Čo asi tak spája Čaputovú, Kotlebu, Danka, Kollára, Krištúfkovú, Sakovú, Gašparoviča a Pellegriniho s holým pupkom a Jankovskú, Harabina a Jakubca?
Ich minulé aj súčasné politické ambície prepojené s ich „nekonečnou láskou k tradíciám“ zhmotnenej tým, že si obliekli kroj. Odfotili, zverejnili a tešili sa z lajkov na sociálnych sieťach.
Zatiaľ len konštatujem fakt. Nehodnotím. A nie je to len slovenský unikát (nájdeme ho aj vo svete, aj za humnami). Babiš takto vyslal z Prahy „okrojovanú“ Alenku Schillerovú do ríše na Morave. Marek Prchal možno saskárom poradí, ako „osloviť“ aj iného ako mestského voliča. A tak sa niekde opäť Brani Gröhling a Anna Zemanová oblečú do kroja. Už sme ich tak videli. Nepotrebujeme. Uvidíme zas?
Počas slovenského štátu ani Tiso nepohrdol fotkou s dievčatami v krojoch, hajlujúcimi šuhajmi a od 50. rokov sa pravidelne zvážali ľudia z folklórnych súborov do miest. Tam na romantizmom opitého mestského človeka pôsobili ako rarita. „Takú národopisnú slávnosť sme ešte nevideli. Roztancoval sa celý štadión.“
Masa sa pozerá na menšiu masu tancujúcu polku. Dôkaz, že folklór miluje pôdu a tiež ospevuje JRD. Viac ako ľudovú religiozitu, ktorá začala byť potláčaná. Aj vo folklóre. Aj keď folklór je vlastne akákoľvek kolektivizovaná ľudová tvorba. Aj tvorba predstáv. Na vidieku. Aj v meste. Ibaže nie vždy ide aj o „nepoškvrnený folklór“.
