V ruskom Šebekine padali bomby na domy, pani Ksenia sa bála a odišla hľadať pomoc do Belgorodu. Je to pochopiteľné. Nikto by nemal žiť v strachu, že najbližšia bomba dopadne na jeho dom. Nikto by nemal utekať preto, že niekto z politikov sa rozhodol rozšíriť svoje územie, aby si vybudoval večnú slávu.
Pani Ksenia však nežije v ideálnom svete. Pre AFP povedala, že o vojnu sa nezaujíma, ale podporuje Vladimira Putina a dúfa, že „naši chlapci Ukrajincov vyženú a my sa budeme môcť vrátiť domov“. Ukončenie vojny medzi svojimi túžbami nespomenula.
Týždeň na Ukrajine: Špekulácie o ofenzíve prerušila až zničená priehrada Čítajte Vojnu pritom sama zažila, aj miernejšie z utrpení, ktoré prináša. Vojna je nielen útek z domova, ale aj hnijúce telá na ulici, ktoré nikto nepochová, aby sa nestal ďalšou obeťou. Masové hroby a príbuzní, ktorí dúfajú, že nájdu aspoň telá svojich blízkych.
Je to plač starého otca, ktorý dúfal, že aspoň v Kyjeve už bude v bezpečí, namiesto toho sa však nevie odtrhnúť od tela vnučky, ktorú zabila raketa vyslaná Putinom. Sú to zničené domy, sny, budúcnosť. Vojna sa vrtí ako krútňava.
