Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Po štyroch rokoch vlády Vladimíra Mečiara bolo jasné, že Slovensko čakajú na jeseň 1998 zlomové voľby. Boli to roky hanby za krajinu, ktorá premárnila prvé roky slobody pod vládou Mečiarovho klanu. Stranu nazvali Hnutím za demokratické Slovensko, no v skutočnosti chceli demokraciu na Slovensku zadusiť.
Mečiar rýchlo pochopil, že s hŕstkou naivných revolucionárov štát neovládne, kádrové rezervy preto hľadal inde. Z bývalých eštebákov spravil siskárov, za čo sa mu odvďačili lojalitou pri organizácii štátneho násilia, a z bývalých komunistov spravil privatizérov, ktorí mu vracali drobné z ľahko nadobudnutého majetku na jeho kampane.
Po únose prezidentovho syna (1995), vražde Róberta Remiáša (1996) a zmarenom referende o vstupe do NATO (1997) bolo označenie Slovenska ako „čiernej diery na mape Európy“ presné.
„Keď nás nechcú na západe, obrátime sa na východ,“ zavelil Mečiar geopoliticky a po stretnutí s predsedami opozičných strán v júli 1997 už len stroho konštatoval: „Prekakali sme NATO, prekakáme aj EÚ. Zákopová vojna je tu už sedem rokov. Bude aj ôsmy. Dovidenia!“ A pobral sa do Moskvy, odkiaľ ho Boris Jeľcin v máji 1998 vyprevádzal slovami: „Veľmi, veľmi si želáme, aby ste vyhrali!“
