Prečo sú problémom politickí domáci maznáčikovia?

Milé čitateľky, milí čitatelia,

v sterilnom laboratórnom prostredí by demokracia mala byť schopná absorbovať aj veľký počet politických strán. Môže to byť znakom pulzujúceho politického života. V konečnom dôsledku je len dobre, ak sa občania dokážu zoskupovať okolo rôznych ideologických prúdov, plánov alebo zmien, ktoré považujú za dôležité pre spoločnosť. Potom jednotlivé prúdy súťažia a vyhrá najsilnejší. A tu by sme mohli ukončiť maturitnú otázku o teórii politických strán.

Slovenská realita už dávno nekorešponduje s optimizmom teórie. Strany príliš často vznikajú ako domáci maznáčikovia, aby politici, ktorí neuspeli v nejakom predchádzajúcom projekte, mali stále nejakú šancu.

Keby sme sa bežného človeka opýtali, prečo strana, ktorú bude voliť, existuje, tak jedna z odpovedí pravdepodobne bude, aby sa Fico nevrátil k moci. Teda ak sa nepýtame voliča Smeru. Aj keď nové blšie strany by navonok súhlasili s hodnotením, že chcú vytvárať protiváhu Ficovi, väčšinou vznikajú okolo ľudí, ktorí sa s nikým na ničom nedohodli, nikde ich nechceli alebo ich ambície ostali nenaplnené.

V minulosti boli zakladateľmi takýchto strán politici, ktorí sa ozvali proti lídrom strany príliš neskoro, až keď sa im neušla voliteľná pozícia na kandidátke. Mnohé z týchto malých strán už majú vo svojej DNA nejakú neúspešnú politickú kariéru, nezhodu, konflikt alebo vymedzovanie sa.

Možno tomu aj uverili, že prezentujú nejakú jasnú víziu, ktorá osloví voliča, ale ten často naráža na ohlušujúcu redundanciu, keď vibrujúca politická scéna už nie je znakom rôznych životaschopných alternatív, ktoré potom budú súperiť vo voľbách, ale vajatania. A nevyhnutne triumfu strán, ktoré do seba vsakujú voliča na základe nízkych pudov ako čierna diera.

Čím inteligentnejšieho voliča plánujú novovznikajúce strany osloviť, tým náročnejšie sa vysvetľuje a odôvodňuje ich samotné bytie. Lebo ambícia byť protiváhou Fica už dávno nestačí. Veď tým chcel byť aj Igor Matovič. Zodpovední volič neodpúšťa už ani dobrý marketing, ak je za tým len výťah do parlamentu.

Aj preto sa príbehy mnohých malých novovzniknutých strán zmenili na frašku a mnohí sa o ne zaujímajú skôr ako o politický vtip než o skutočnú alternatívu. Špekulácia, aká osoba koľko potenciálnych ľudí pritiahne, je síce legitímna, ale potom, ako zlyhali plány spájania, už nie je relevantná.

Je pochopiteľné podráždenie lídrov týchto miniatúrnych zoskupení aj argumenty, že nemali čas sa ukázať, ani mediálny priestor, ani šancu. Ale nič z toho nie je relevantné v súčasnom rozložení politickej scény, kde ďalšie drobenie ide proti cieľu, ktorý tieto strany deklarujú.

Kto bude premiérom: Fico, Pellegrini alebo Šimečka?

Kolega Michal Katuška sa štyri mesiace pred parlamentnými voľbami pýta, kto môže byť premiérom a či bude Fico schopný zostaviť vládu v prípade, ak vyhrá voľby. Môže Progresívne Slovensko predbehnúť Hlas?

Je jasné, že nálada voličov sa môže meniť a podstatná časť volebnej kampane je ešte pred nami, ale ak nič iné, bude zaujímavé vrátiť sa k týmto odpovediam po voľbách a pozrieť sa na to, či a ako veľmi sme sa mýlili.

Čítajte: Do volieb zostávajú štyri mesiace: Bude premiérom Šimečka alebo Pellegrini?

Existuje vôbec boj s hoaxmi?

Viackrát už odznelo, že skutočnou mizériou spoločnosti sú dezinformácie a to, ako sa im ľudia otvárajú, umožňuje manipulátorom nasťahovať sa do ich obývačiek. Publicista Michal Havran upozorňuje, že aj tí, ktorí chcú proti hoaxom bojovať, sa strácajú v niektorých bludiskách.

„Boj s hoaxmi, boj s dezinformáciami je viac-menej nezrozumiteľná, z angličtiny prebratá konštrukcia, ktorá v prípade slova hoax nič nehovorí ani profesorom angličtiny. Napriek tomu máme všetky, „kampane“, štátne alebo PPP, či súkromné, začarované v nezrozumiteľnom jazyku namiesto toho, aby sme jasne hovorili o bludoch, fámach alebo výmysloch,“ upozorňuje Havran.

Píše, že síce už úspešne na túto tému organizujeme konferencie, ale nemáme žiadne výsledky a fáma sa rozširuje aj do vyššej strednej triedy a môže už ohrozovať ľudské životy ako v prípade klamstiev o očkovaní.

Podľa Michala Havrana fáma je v skutočnosti kultúrny problém, ktorý sa nedá izolovať ako zhubný nádor na obličke.

Čítajte: Boj proti fáme ako kultúrny problém

Ako sa na Slovensku vyšetruje sexuálne násilie?

Keď som si prečítala príbeh Lucie, ktorú ako dvanásťročnú zneužíval jej tréner tenisu, zalial ma hnev, ktorý väčšina z nás cíti, keď vníma, že človek, ktorému je zverené dieťa, ho zneužíva.

Potom prišla ďalšia vlna zúfalstva, lebo som pochopila, že polícia najprv preverovala obeť, skúmala jej psychický stav, či hovorí pravdu, namiesto toho, aby sa intenzívne zamerala na osobu podozrivého páchateľa.

Kolegovia Zuzana Kovačič Hanzelová a Martin Vančo pre vás nielen vyrozprávali príbehy obetí, ale preskúmali aj to, ako v jednotlivých častiach Slovenska polícia pristupuje k trestným činom zneužívania.

Lebo to často závisí od osoby vyšetrovateľa, ako dobre je zorientovaný či zorientovaná v tejto citlivej téme, ako rýchlo pochopí, kde sú tie najzraniteľnejšie miesta obetí, a ako to vedia páchatelia využiť aj potom, keď sa ich čin odhalí.

Čítajte: Tri príbehy zlyhania systému: Opakovane ju znásilnili, no prípad sa ťahal 14 rokov

Kto v živote neprečítal ani jednu knihu?

Aké myšlienky rozprúdil aforizmus o tom, že Igor Matovič neprečítal ani jednu knihu? Eva Borušovičová priznáva, že odkedy počula túto informáciu, nevie ju vypustiť z hlavy. A ja jej úplne rozumiem.

„Je totiž nadmieru znepokojivé, že v našej krajine je hovoriť o tom, že nečítame, nielen spoločensky prípustné, ale ešte to aj konkrétnym jednotlivcom môže priniesť kreslo vo vláde. A premýšľam, čo to bez ohľadu na konkrétneho jednotlivca s politickým šťastím znamená pre nás ako pre celú spoločnosť. To, že nečítanie je u verejne exponovaných ľudí prípustné a čo to znamená, keď si domyslíme dôsledky,“ píše Borušovičová, ktorá knihy nielen číta, ale ich aj píše.

Čítajte: Môžeme byť krajinou milovníkov kníh?