Autorka je režisérka
Mala som šťastie na starých rodičov, ktorí zažili druhú svetovú vojnu v dospelom veku, takže si mnoho pamätali. Narodili sa v nízkych chalupách s hlinenou podlahou, do školy sa brodili v drevákoch blatistými ulicami, od troch rokov zapriahnutí v robote okolo gazdovstva.
Útržky ich spomienok, nech ich akokoľvek starostlivo vkladám do obrazca udalostí, nevypovedajú o ničom všeobecnom, sú striktne osobné, ovplyvnené aktuálnou emóciou.
„Poslali k nám Nemca, do každého domu strčili aspoň jedného. Taký mladý chlapec, počuli sme ho plakať. Ľahol si na zem, lebo sme mali iba dve postele, v jednej spali mama s otcom, v druhej ja so sestrou. Mama ponúkli Nemcovi vankúš, ale nechcel. Tak spal na zemi ako pes. Nezjedol koláč, čo mama napiekli, že on musí iba vojenskú stravu. Ale mlieko vypil od našej kravičky. Chcel sa poďakovať, zaplatiť, ale nič nemal. Keď vyhodili most cez rieku do luftu pred ústupom, ukradol z toho ich nemeckého voza polmetrové koleso mydla a všuchol nám ho pod posteľ. Po nich prišli Rusi. Vpadli do domu bez pochválen, zvalili sa aj so samopalmi na posteľ a blatové čižmy si vyložili na čisté duchny. Potom zbadali moju sestru a jeden ju začal naháňať. Utekala pred ním, schovala sa do komory za fršlóg, kde sme mávali múku. A Rus za ňou s nabitou pištoľou. Apa sa postavili do dverí komory, musel by ho zastreliť. Hľadeli na seba, vojak nadával, potom si odpľul a odišiel.“
