Keď sa premiér Ľudovít Ódor vyjadril, že by nerád dlho zostával v spoločnosti niekoľkých čudných krajín, ktoré nepoužívajú interrupčnú tabletku, padol kameň zo srdca mnohým. Napríklad gynekológom a gynekologičkám, čo sa na medzinárodných konferenciách dívajú do zeme a za ten svet nevedia vysvetliť, ako je možné, že u nás stále používame výhradne medicínsky najnešetrnejšiu metódu.
Anestéziológom, ktorých naozaj treba všade inde než pri uspávaní žien, ktoré by zákrok zvládli užitím dvoch tabletiek v kontrolovanom prostredí. Organizáciám, ktoré veľmi dobre vedia, že ženy si túto formu objednávajú cez internet. A napokon aj samotným ženám, od ktorých by konečne nikto nemusel chcieť, aby nevyhnutne trpeli len preto, lebo si niekto iný myslí, že sú hriešne.
Až pozoruhodne dlho bolo o tejto téme ticho, neobjavili sa horiace kríže a ani vytrvalý dážď si nikto nespojil s potrebou zaplaviť tento zhýralý štát.
Lahodné ticho všeobecného nezáujmu preťal až biskup Jozef Haľko.
