Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Už vyše dekády sa na hradnom kopci týči jazdecká socha Svätopluka, kráľa starých Slovákov. Stojí na správnom mieste a v správnom čase. Je verným emblémom aj Slovákov prítomných.
Dá sa povedať, že pri pohľade zblízka nie je vidieť nič, len koňa odspodu. Je jasné, že ide o zviera s dobrými pohybmi, mocným bruchom, silnými nohami a kučeravým chvostom. Zrak púta hlavne pohlavný úd. Je z bronzu a je nadrozmerný ako napokon celá socha.
Čože už lepšie vystihuje dnešného Slováka, ktorému sa páči jeho postava?
Zamastený pupok, kučeravá hlava, vykreslené svaly a dobre orientované pohlavie. Tá socha by mohla byť pútnickým miestom pre všetkých slovenských heterikov. Ide o zloženinu, v ktorej sa mi podarilo spojiť dve úplne odlišné slová – a síce hetero a heretik.
Nad chrbtom zvieraťa sa zasa vypína meč v ruke kráľa. Je potrebné poodstúpiť, aby ho bolo vidieť v celku. Pri pohľade na v sedle vzpriameného jazdca vyzývajúceho národ do boja prichodí na um termín „posledné vzopätie“, ktorý svojho času tak precízne pomenoval František Mikloško.
Čože už lepšie zobrazuje dejinný zápas Slovákov?
