Autor je teológ a spisovateľ
Za viac ako tridsať rokov sme sa nedokázali zbaviť pocitu, že nadchádzajúce voľby opäť a ako vždy zásadne rozhodnú o našich životoch. Slovensko je v istom zmysle krajinou kľúčových volieb, v tomto smere sme sa stali krajinou, ktorá svoj verejný a politický život neriadi racionálnymi rozhodnutiami, ale akousi stredoeurópskou verziou tibetského budhizmu.
Niekoľko rokov budujeme ako mnísi veľké mandalové obrazy, zobrazujeme v nich náš symbolický život, ceremónie, psychologické očakávania, pridávame ornamenty, anekdoty a skryté odkazy, a keď je slovenská mandala v stave blížiacom sa k úplnosti, tak ju rozdupeme a rozfúkame a vyhodíme do vetra tak dôkladne, že nový obraz na ňu nemôže v ničom nadväzovať.
Na prevádzkovej úrovni, tej, ktorá vytvára zážitok zo štátu a zážitok zo spoločnosti, sa tento prerušovaný politický budhizmus prejavuje tým, že dve vlády po sebe nedokážu nadviazať na tie predošlé, ani len pri pokračovaní vo výstavbe ciest. Všetko sa začína nanovo, tak ako začíname s novými pokusmi zmeniť školstvo alebo naštartovať takzvanú zelenú ekonomiku.
Bez ťahu na bránku
Zároveň to všetci vieme a od taxikárov po profesorov sa pýtame, prečo to, preboha živého, robíme takto, keď je to už dávno vymyslené, keď svet vie, ako sa tieto veci robia a kedy sa robia, no napriek tomu ich robíme vždy inak, vždy s horšími výsledkami a vždy za viac peňazí a s väčším meškaním.
A nie je to len otázka základnej modernej infraštruktúry. O ceste z jedného konca republiky na druhý za menej ako tri hodiny, čo je v iných pár sto kilometrov vzdialených európskych krajinách bežná prax, iba snívame. Nerozumieme, prečo sme sa medzi sebou naučili komunikovať cez lepidlom zašpinené priehradky a sklá recepcií na úradoch a v nemocniciach, za ktorými sedia za vylepenými oznamami o kľúčoch na toaletu, diskrétnej čiare, klopaní, zvonení a telefonovaní, za pedagogickými a neurotickými žiadosťami ukrytí zamestnanci, akoby tam neboli pre nás, ale číhali na naše priestupky.
Tieto neustále pretínané tradície, zvyklosti, neschopnosť nadväzovať a neschopnosť sústrediť sa ako spoločnosť na spoločný výsledok, už nemajú s mandalou žiadnu, ani zdanlivú, procesnú podobu, a vypovedajú skôr o tom, že nie sme iba neskolaudovaným, ale aj nesústredeným štátom.
Čo to však znamená? Znamená to, že krajina, ktorá nepestuje vlastnú kontinuitu, nie mýtov v podobe osádzania slabučkých sôch, ale kontinuitu administratívneho a politického úsilia, jednoducho spoločného ťahu na bránu, nemá žiadnu šancu vzdorovať tlaku súčasného sveta.
Zatiaľ to ešte nevidíme a pár vecí sa aj podarilo, pretože sa napriek vôli veľkej časti ľudí podarilo prepašovať Slovensko na miesto čierneho pasažiera nášho životného a civilizačného priestoru. Skúsme si však predstaviť, ako by dnes vyzerala krajina, keby sme neboli členmi Európskej únie, schengenského priestoru a eurozóny.
