Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Boris Kollár to vlastne doteraz dával na takého chalana odvedľa, tuto zo sídliska, tak trochu chuligána, srandičky, srandičky, čo žiadnej nesľubuje večnú lásku, „veď viete, aký som“, ale pritom veľkorysého, priameho...
Tento obraz držal fakt dlho. Teda až na tlačovku Mariana Kočnera spred pár rokov – na ktorej Kočner naňho žaloval, ako hulvátsky sa správal k jednej zo svojich žien. Vtedy to však vyzeralo ako vybavovanie účtov.
Staval celý svoj systém na obdiv, ženy, deti... tú pahltnosť, mať ich stále viac. Veď čo, pravidlá sú jasné od začiatku, každá ich pozná, žiadna vernosť až po hrob. Odzbrojoval chuligánskou bezprostrednosťou, nič netajil.
Jediná zhoda je na bitke. Čo nesedí a je nejasné na spore Kollára s Richterovou? Čítajte Utorková tlačovka bola iná. Stál pred mikrofónmi, sypal príbehy, čo sa stali pred iks rokmi, obhajoval „výchovné facky“ a niekde v strede toho predstavenia z neho vyletelo: „Požiadam o striedavku!“
Vystrelo ma.
Konflikt mení pravidlá
Neznelo to ako: „Ja sa chcem rovnocenne starať o deti – veď takmer tak ako doteraz.“ Bola to regulárna vyhrážka. „Neposlúchaš? Vezmem ti deti.“ My dospelí si to teraz rozdáme na súdoch, bez toho, aby sme najskôr zisťovali, či to deti chcú, bez ohľadu na to, s kým boli doteraz, aký bol ich rytmus, kto ich vozí na krúžky, kto ich ukladá, kto bol s nimi doteraz vtedy, keď boli choré.
Teraz je konflikt, pravidlá sa menia.
