Invázia vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa bola po podpise Moskovských protokolov už v auguste 1968 oficiálne uznaná za „bratskú pomoc“. S následným vyše 20-ročným pobytom sovietskych vojsk si však komunistická propaganda nevedela dať rady.
Nevznikli žiadne pamätníky „pomoci“, na školách sa nerobili besedy so sovietskymi „osloboditeľmi“, počas normalizácie sa 21. august nijako nepripomínal. Práve naopak.
Pobyt sovietskych vojakov na našom území sa držal v tajnosti a okrem obyvateľov miest v blízkosti sovietskych vojenských posádok, ktorí vyhľadávali kontakt s vojakmi najmä na účel šmeliny s vojenským materiálom, sa o pobyte Rusov zaryto mlčalo.
Vo všeobecnom povedomí sa odchod okupačných sovietskych vojsk vníma ako priamy dôsledok konca komunistického režimu v roku 1989, no v skutočnosti sa začal už rok predtým.
Sovietsky líder Michail Gorbačov v decembri 1988 prisľúbil v prejave pred OSN jednostrannú redukciu sovietskych vojsk v Európe. Podľa tohto plánu malo do konca roku 1991 opustiť východoeurópske krajiny pol milióna vojenského personálu. Preto už počas roka 1989 odišlo z Československa prvých 1500 vojakov a 192 tankov. Tento plán však nijako nespochybňoval trvajúce „dočasné“ rozmiestnenie sovietskych vojsk.
Revolúcia v Československu otvorila aj túto otázku. Nasledovalo vyhlásenie štátov podieľajúcich sa na invázii vrátane Sovietskeho zväzu, v ktorom 4. decembra 1989 uznali vstup vojsk do Československa za porušenie medzinárodného práva.
