Žiada sa začať pripomienkou, že najťažšie sa predvída budúcnosť, a preto ešte nevieme povedať, či vzbura wagnerovcov bude trvať len niekoľko dní, alebo bude skutočným mocenským ohrozením Kremľa.
Na tieto odhady je ešte skoro, aj keď intuícia nap, že žoldnieri síce môžu byť silní a boje s nimi vysoko presahujú pokusy partizánov o ohrozenie Belgorodu, no ruských vojakov je predsa len viac a nakoniec by mali vzburu potlačiť.
Už to, že v sobotu svet nesleduje posun ukrajinských vojakov v protiofenzíve (prípadne ich ústup do Kyjeva a ruské hecovanie sa), však môže mať veľký význam pre priebeh celej vojny.
Ruskí stratégovia si totiž musia odpovedať na otázky, o ktorých nikdy nepremýšľali ako o relevantných.
Námatkovo: Držať desaťtisíce vojakov na frontovej línii, alebo nimi zozadu zasiahnuť wagnerovcov tiahnucich na Moskvu? Poslať na front odvedencov, aby nahradili padlých či zranených pri ukrajinskej protiofenzíve, alebo ich pre istotu nechať v obranných líniách Moskvy?
V komentári sa dočítate:
- Na vybudovanie ruskej dystopie netreba Prigožina.
- Prečo nestačí, aby sa Rusko stiahlo.
- Rusko môže chcieť útočiť na susedov, no nemôže byť toho schopné.
Ani Ukrajinci nechcú Prigožina
Smrť nikomu neprajeme, ale túto voľbu už vo februári minulého roka urobili v Kremli a do hry tak dostali aj jednoduchú matematiku: Každý padlý alebo zranený z vojny wagnerovcov s ruskou armádou je vojak, ktorý už neohrozí ukrajinských civilistov a nebude brániť oslobodzovaniu ukrajinských území.
Ukrajinskej protiofenzíve môžu spory v radoch nepriateľa len pomôcť, preto Ukrajinci pozerajú na mocenské (aj fyzické) boje v Rusku s nádejou.
Nie preto, že by si na čele štátu želali Jevgenija Prigožina, ktorý už na rôznych miestach sveta ukázal, že v brutalite jeho ľudia nemajú limity a možno by zvažoval aj použitie jadrových zbraní.
