Dlho sa predpokladalo, že Prigožin koná v súlade s vedením Kremľa. A zároveň umožňuje Putinovi tváriť sa, že on nemá nič ani s petrohradskou trollou farmou, ani s neokoloniálnou politikou v afrických štátoch, a už vôbec nie so zásahmi do amerických volieb.
Agresívna zahraničná politika Ruska robila štátom vrásky a nútila ich reagovať v bezpečnostných stratégiách na ťahy a triky, ktoré poznáme pod pojmom hybridná vojna.

Ešte si pamätáme, ako sa Andrej Danko hádzal o zem, že dobre, bojujme s hybridnými hrozbami, ale nepíšme do dokumentu, že hrozbou je Rusko. Aj vďaka Prigožinovi sa darilo udržiavať zdanie vzdialenosti medzi štátom a ruským korozívnym konaním v zahraničí.
Rusko to malo dobre rozohrané, kým sa tanky vo februári 2022 neprevalili cez ukrajinskú hranicu a nevrátili boj na úroveň železa a mäsa. V predvečer pochodu na Moskvu to Prigožin označil za chybu.
Táto otvorenosť – prichádzajúca po ostrej kritike velenia oficiálnej armády – navádzala na myšlienku, že toto môže byť spôsob, akým bude Kremľu umožnené ukončiť „špeciálnu operáciu“.
Po dni s Prigožinom však ostala verejnosť odborná aj laická v úžase. Môžeme len hútať, čo sme to vlastne videli.