Na bizarnej Prigožinovej jedenapoldňovej vzbure je najlepšie, že množstvo nejasností každému vytvára priestor zobrať si z udalostí ľubovoľné aspekty a interpretovať ich. Napríklad slovenská piata kolóna po istom váhaní vyrukovala s poznatkom, že si vlastne máme želať putinské Rusko, lebo hocijaké iné je horšie.
Kolaborantskou rečou povedané, je márne dúfať v liberálno-demokratického lídra, budeme sa musieť uspokojiť s takou či onou verziou ruského fašizmu, ideálne ak to bude fašizmus pevný a stabilný, akým sa dosiaľ javil ten Putinov.

No ale to je z ich strany buď nedorozumenie alebo zavádzanie. My, ktorí si želáme zrútenie Putinovho režimu, si zvyčajne nemyslíme, že po ňom ruskí občania vložia moc do rúk Chodorkovského s Kasparovom a Navaľným, ktorí na troskách ruskej tretej ríše vybudujú prosperujúce a demokratické Rusko.
To je málo pravdepodobné a ani k tomu nemáme ako prispieť. Podstatné je, aby sa Rusko zmestilo do vlastných hraníc, čo je bez pádu režimu ťažko predstaviteľné.