Takto pred rokom sme si vraveli, že ďalšie leto už bude všetko inak. Slnko bude svietiť na osem panelov na našej streche a elektrinu budeme nie odoberať, ale posielať do siete ďalej.
Nielenže sa to nestalo, ani sa to tak skoro nestane. Najprv sa naťahovala úvodná fáza, keď firma, ktorú sme si vybrali - jeden z veľkých dodávateľov elektriny - nedokázal urobiť obhliadku v termíne uvedenom v zmluve, lebo „tých žiadostí je teraz strašne veľa“. Zmierili sme sa aj s tým, že sme nevyhrali preteky o dotáciu, síce v smiešnej výške v porovnaní s platbami, ktoré dávajú obyvateľom úrady v Taliansku alebo aj v susednom Česku.
Po jedenástich mesiacoch, dvoch rôznych zmluvách, dvoch listoch a záplave e-mailov je záver taký, že aj keby sme panely mali, nebudeme ich môcť pripojiť do siete, lebo tá už nedokáže absorbovať ďalšie malé zdroje, ako mal byť ten náš.
To však z listu od distribučky nie je bezprostredne jasné. Začína sa tým, že “žiadosť o pripojenie je neúplná, resp. má nedostatky uvedené v ďalšom v texte”. Ďalej v texte sa o žiadnych nedostatkoch žiadosti nedozvieme, v komplikovanom súvetí sa však naveľa dočítame, že pre náš zdroj nám nemôžu rezervovať kapacitu v sieti.
Malo to byť jednoduché, rýchle a pomerne bezbolestné. A dobre viditeľné - ako panely na streche každého druhého domu alebo aj stodoly popri diaľnici naprieč Rakúskom a Bavorskom.
