Autorka je režisérka
Čítam Krv Rudolfa Slobodu. Naschvál pomaly, aby sa mi neminula. Nesmierne podnetné sú úvahy hlavnej postavy, autorovho alter ega, o katolicizme.
Slobodov Gazda sa považuje za ateistu, ktorý sa bojí Boha. Rozumiem mu. Dnes idem do kostola, je omša za babku, dedka a rodičov z oboch strán.
Keď som bola dieťa, veriaci sa tlačili vo vydýchanom vzduchu, telo na tele, pretisnúť sa zozadu medzi deti v prvých radoch bola podobná výzva ako prerúbať sa po storočí k Šípkovej Ruženke. Stareny mali snehobiele vlasy a čierny odev, široké sukne a na hlavách šatky. Otvárali bezzubé ústa, aby prijali oblátku, prežehnávali sa kostnatými rukami omotanými pátričkami. V mori tiel sa plavil starý kostolník, na dlhej palici mal zamatový miešok, vyberal milodary. Cink-cink, zvonil zvonček po každej vhodenej korune.
