Autorka je aktivistka
Volanie po stabilizácii hodnôt, pokojnom živote a zrozumiteľných výzvach je pochopiteľné. Ukája potrebu predvídateľnej orientácie v chaotickom svete, schopnosti rozumieť znakom, súvislostiam a snahe dať rozmanitosti javov, premenám a zániku nejakú štruktúru, poriadok. Tú našu milovanú istotu.
Stratený sen romantického panslavizmu
Položme si dve základné „schauerovské“ otázky.
Prvá znie: Čo je úlohou nášho národa a štátu?
Odpoveď na ňu nemáme a za tridsať rokov sme o nej seriózne nediskutovali. Voľakedy sme chceli jednoducho prežiť, potom sa zbaviť okupantov a konečne si kúpiť džínsy a nemusieť vekslovať pred Tuzexom.
Poslednú serióznu odpoveď na túto otázku sme si mohli prečítať v Českej otázke od československého prezidenta T. G. Masaryka a znela – humanizmus a jeho šírenie v štáte a okolo nás. Bola určená najmä Čechom a my sme do nej akosi boli zahrnutí.
„Vždy som bol stúpencom politiky s kultúrou, ...nikdy som sa nemohol uspokojiť len s tzv. poslaneckou politikou. Svoj boj som chápal ako odpor proti politickej uzavretosti a obmedzenosti, proti kocúrkovstvu,“ napísal. To Kocúrkovo je už naše, chalupkovské.
Druhá otázka je: Aká je naša národná existencia?
Jednu z odpovedí nám v druhej polovici 19. storočia zanechal Ľudovít Štúr a je veľmi negatívna. Domnieval sa, že nás maďarizačné tendencie vyničia a zostane nám len panslavizmus, to snové rusofilstvo. Sen o štáte, ktorý nikdy neexistoval a nebude existovať, hoci nás mal zachrániť.
Mnohí z nás sa dodnes kŕmia týmto virtuálnym snom z obdobia romantizmu. Predsa Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik ani Štúr nikdy v ruskom samoderžaví neboli, a napokon ani Vajanský so Škultétym, veľkí panslávi, tam nikdy nežili. Vraj Vajanský po krátkej návšteve Petrohradu na smrteľnej posteli povedal, že si Rusko predstavoval inak.
A tak sa dnes nešťastne konfrontujeme s dvoma systémami hodnôt – inkluzívnou demokraciou a egoistickým „národným“ populizmom, vzdialene nadväzujúcim na ten sen. Ale prestaňme sa konečne čudovať, že štartom politickej kampane pred parlamentnými voľbami sa naša spoločnosť na tejto osi hodnôt rozdelila a verejný život sa ešte viac brutalizuje, hľadajú sa nepriatelia, ktorí majú byť potrestaní, vyhnaní, prípadne rovno eliminovaní.
Okolo falošných mýtov, vychádzajúcich zo zakorenených a uspaných predsudkov, kryštalizujú antidemokratické nacionalistické sily, ktoré si uzurpujú jediné právo na vlastenectvo. Snažia sa inštrumentalizovať atavistický strach pred dekadenciou a úpadkom Západu, pred ktorým romantici vystríhali už pred vyše sto osemdesiatimi rokmi, keď nepoznali mobily, autá, lietadlá, elektrinu ani vodovod.
Svet nie je, aký je, ale aký si ho predstavujeme
Špirála nenávisti sa rozkrútila už dávnejšie, pred rokom 1938, a krúti sa stále spolu so stigmatizáciou vybraných skupín obyvateľstva. A to, žiaľ, platí, pre obe strany spoločnosti.
