Pred utorkovými pokusmi zvolať schôdzu na odvolanie Borisa Kollára sa zas na tému domáceho násilia natrieskalo až hanba. Predovšetkým z jeho úst.
Na sebareflexiu mu zrejme chýbajú elementárne predpoklady, no začal si všímať, že by sa zišlo kvapku prehodnotiť pôvodnú verziu. Je totiž dosť šťastie, že slovenská verejná mienka nepripomína celkom Taliban.
Inak sa však interpretácia udalostí spred dvanástich rokov zhoršuje. Najnovšie „chránil život a zdravie dieťaťa“. S chutnou obsesiou opakuje, že „by to spravil znova“, čo znamená, že by znova bránil život a zdravie.
Sú to neuveriteľné sprostosti. Situácia, ako ju pred dvoma týždňami sám opísal, nebola žiadnou nutnou obranou.
Ešte bolo možné dozvedieť sa, že na týranie detí tu všetci kašlú. Ale čo.
A kollárovci – ak budú mať príležitosť – predložia „tvrdý zákon o ochrane žien a o ochrane detí“. Z toho pozerá toľko bystrého analytického úsudku, ako keď chcel tento istý človek zatvárať decká do polepšovní, a neustále by sa len vrhal na nejakú sviežu legislatívu, mocné to lákadlo na predstieranie riešení.
Nuž, na svete sa dejú aj neuveriteľnejšie veci ako samotný fakt, že Boris Kollár môže byť predsedom parlamentu.
