Autor je teológ a publicista
Cesta bola namáhavá, ale nie ako na severe Palus Maelotis, keď sme s bratom v spaľujúcom teple cestovali cez močiare. Vedeli sme, čo nás čaká, na dvore kalifov sme sa predtým v Samare naučili hovoriť s moslimskými aj so židovskými teológmi, sedávali sme v tienistej záhrade, na stole bola čerstvá voda, čaj a drobné ovocie, ktoré som predtým poznal iba z niektorých ostrovov blízko Peloponézu.
Chceli sme sa dohodnúť v otázke Ježišovho postavenia. Židia ho uznávali ako veľkého učiteľa, moslimovia ako proroka a my s bratom sme trvali na tom, že Ježiš je stelesnený Boh.
Pýtali sa nás, ako je to možné. Niekedy sa pri nás zastavil kalif so sprievodom, zaujímalo ho, ako naša dišputácia dopadne, hovoril, že potrebuje vedieť, komu slúži a za koho má umrieť.
Nedohodli sme sa, no zistili sme, že tento druh sporu má inú dôležitú povahu, pochádza z plynutia času. Každý z nás vravel, že niečo, čo predchádzalo premene človeka na boha, je u nás staršie, a preto by malo byť pôvodným vyznaním viery. Na to syn bagdadského rabína vyhlasoval, že judaizmus je prvým náboženstvom, že Boh Jehova sa svetu prihovoril v hebrejčine a iné jazyky nepoužil nie preto, že by ich azda neovládal, no hebrejčina bola a je jazykom, ktorého pôvod vedia z rabínskej literatúry vystopovať do obdobia pobytu v rajskej záhrade. A dokonca, aby nás podpichol, povedal, že had sa Eve prihovoril dozaista v gréčtine alebo v arabčine.
Nové poznatky sme chceli neskôr použiť na Veľkej Morave
A potom, medzi hroznom, ktoré si dával skôr, ako sa začal sabat, vysvetľoval, že Ježiš bol skutočný žid, ktorý nanovo interpretoval zákon, a to len preto, že bol príliš ovplyvnený cestami a rímskym prostredím, ktoré prinášalo do sveta príliš veľa zákonitostí, tak, ako sme to neskôr urobili my s bratom na Veľkej Morave.
Chazari boli prívetiví a zvedaví, cítili, že žijú na okraji sveta, ďalej, ako siahali Hesperidy a Kolchida, boli na severe mare Asoviense takmer vo vyhnanstve. Chceli vedieť, kto a prečo im určil kráľovstvo na takej od sveta vzdialenej pôde, a ich vzťah k judaizmu bol taký, aký majú ľudia k svojej rodine, od ktorej sú príliš vzdialení.
Počúvali nás, argumentovali, boli prístupnejší otázke jazyka, netrvali na hebrejčine a sami používali miestne dialekty a slovanské výrazy, ktoré sme my v nejakej inej podobe, ale stále zrozumiteľné počuli v okolí Tesaloník, medzi remeselníkmi a trhovníkmi, keď sme pôsobili na byzantskom dvore.
Boli rovnako pohostinní ako Kalif, z bývalého gréckeho Chersonu nám nosili šťavnaté melóny a stále zdôrazňovali, že aspoň západná časť ich kráľovstva bola pobozkaná gréckymi hrdinami, že nie sú až tak mimo ciest, ktorými sa uberali naši predkovia do Ázie. Pobyt nám priniesol nové poznatky a chceli sme ich neskôr použiť na Veľkej Morave a v Panónii, no zdá sa, že sme sa pomýlili.
Modlitby v neznámom jazyku
Aj tu je horúco. Po prvom uväznení som sa bál, že dopadnem ako Rastislav v Regensburgu, a vedel som, že moje lekárske poznatky nebudú stačiť na to, aby som dokázal vymývať rany bez toho, aby nezačali hnisať.
Moravania sú celkom iní ľudia, na rozdiel od kalifátu a Chazarov nemajú príliš jasno v tom, čím sú alebo čím chcú byť. Napokon preto nás sem asi pozvali, aj keď podstatou našej cesty malo byť rozšírenie vplyvu nášho panovníka smerom na západ a sever, keďže cesty na východ, do púští kalifátu a na sever ku Kaukazu boli geologicky a nábožensky zložitejšie.
Na Morave sa nám darilo, no miestni kňazi nerozumeli nášmu jazyku a moju novú abecedu považovali za orientálne čarovanie. Našťastie sa nás na začiatku aj vďaka sprievodným listom z Konštantínopolu zastal pápež a niekoľko rokov sme mohli budovať učilište a vzdelávať urodzenú triedu.
Nikto však nemá rad, keď sa šľachta modlí v neznámom jazyku, a s týmto sme mali starosti. Brat navrhoval návrat k západnému písmu, náš experiment bol ohrozený a politicky nemal takú oporu, ako sme dúfali. Na rozdiel od Chazarov a Kalifa, kde sme sa cítili ako hostia a v bezpečí, boli Moravania podozrievaví, často našu prítomnosť konzultovali s Bavormi aj Írmi a mnohí naše vtedy novoty odmietali.
