Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Zamestnankyňa ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny vydala písomný záznam, v ktorom Alzheimercentru v Piešťanoch uložila povinnosť okamžite prestať mechanicky obmedzovať pohyb ľudí, ktorí u nich v zariadení žijú.
Na prvý pohľad to znie dobre. Ako ochrana ľudskej dôstojnosti. Na jednej strane je spravodlivý štát, na druhej arogantné súkromné zariadenie, ktoré spútava ľudí, ktorí v ňom žijú, a len parom vie, čo ešte im robí. Jednoducho sa k nim nespráva úctivo.
Veď z čoho majú najväčší strach ľudia, ktorí nemôžu žiť doma, a ich blízki?
Pacientov snímali aj na toalete. Alzheimercentrum sa sťažuje na kontrolu z ministerstva Čítajte Budem tam môcť žiť dôstojne? Nepriviažu ma k posteli? Nedajú ma na samotku? Čo urobia, keď ma bude biť spolubývajúca, spacifikujú ju? Budú tam mreže? Budem môcť ísť sám na záchod, alebo ma dajú do sieťovej postele, z ktorej sa nedostanem a budem v plienkach? Keď sa budem brániť, môžu ma aj priľahnúť? Budú mi tam „len tak“ dávať „oblbováky“, aby som bola poslušná?
Jasné. Nič z toho by sa nemalo diať.
A predsa sú situácie, v ktorých zariadenia sociálnych služieb (ako aj centrá pre deti a rodinu, nemocnice, liečebne, väznice, dokonca aj školy, jednoducho všade tam, kde na malom priestore žije mnoho rôznorodých ľudí) musia mať možnosť okamžite zasiahnuť silou vtedy, keď sa niekto stane nebezpečným pre seba alebo pre okolie.
En bloc napísať, že sa nesmie použiť nič na ochranu v týchto situáciách, neznamená len z pozície moci zakázať niečo, čo zákon za určitých podmienok dovoľuje.
Je to trúfalosť, arogancia a ohrozenie veľkého množstva ľudí.
