Autorka je spisovateľka a režisérka
Dalo by sa napísať veľa o všadeprítomnom marazme, hrubnutí verejnej debaty, populizme a narastajúcej únave z toho, čo žijeme a čo nás ešte len čaká. Dalo by sa, ale ja veru nebudem prikladať pod kotol všeobecnej depresie. Na chvíľu som sa totiž zahľadela inam než do parlamentu, prepieraných káuz a bizarných detailov predvolebnej kampane.
Predchádzajúcich pár dní som chodila s knihami po Slovensku a Slovensko mi bez výnimky ukazovalo vľúdnu a celkom príčetnú tvár.
Tak v prvom rade knižnice. V každom meste a takmer každej obci je aspoň jedna a v každej sú knihovníčky a knihovníci, ktorí každý boží deň kultivujú svojich spoluobčanov, organizujú akcie, propagujú čítanie a vzdelanosť alebo len jednoducho robia ľuďom radosť vetou „pani Anička, toto si prečítajte, zlepší vám to náladu“.
Potom sú tu učiteľky a učitelia, ktorí to statočne dobojovali až do konca školského roka, vysvetľovali, vtipkovali, premýšľali o svojich žiakoch a študentoch a napríklad aj každému z nich – ako jedna mladá učiteľka v druhej triede – napísali osobný list o tom, čo si na ňom cení, kde urobil pokroky a akú má z toho radosť.
Všade po Slovensku sú neuveriteľne milé zamestnankyne ako tá na benzínovej pumpe v Martine, zdravotné sestry, ktoré sa predtým, než vpichnú ihlu, usmejú a povedia niečo povzbudivé, kuchári, ktorí sa chodia hostí spýtať, či im chutí.
