Autorka je spisovateľka
Dlaňami prihŕňam zem, ukrývam zemiak za zemiakom a burinu plejem, len keď v nej hľadám hrach. Som trochu lenivá. Ešte nedávno otec kosil vždy iný kúsok trávy za domom, nechal ju usušiť alebo len posekal pre králiky.
Neznášam kosačky na trávu. Keď ten stroj u susedov prudko rozčesne ticho a zaerdží, alebo hoci len zarapká, privriem oči. Neruší ma ten zvuk, v októbri som pri jednom zúrivom kosení dokonca nahrávala komentár do stopy pre dokumentárny film, aby narátor vedel, na čo klásť dôraz. Nebol to zámer, mať v pozadí kosačku, čakala som celý deň, ale kosenie trávy až na dreň je nielen fyzicky, ale aj časovo náročné. Citujem samu seba, ale príroda je ochotná existovať mimochodom, človek nie.
Ak v otázke kosenia rozhoduje klanová mentalita, nie som v klane. Máme radi poriadok, však. V dome, vedľa domu, pred ním, za ním, tobôž ak je rodinný. Pokosiť, použiť pesticídy, zabrániť hmyzu, aby sa rozvaľoval v tráve, aby sa vôbec rozmnožoval. Vybudovať pekné sedenie a byť tam s priateľmi – čo mi na tom tak prekáža?
O dve ulice od nás sa začína sídlisko s panelákmi. Chodníky sú čisté, zelina sa neprediera cez škáry v betóne a predsa sú celé plochy medzi blokmi husto zarastené a tráva je bujná. Keď tadiaľ prechádzaš skoro ráno, steblá ešte polihujú, lesklé od rosy. Ľudia idú do práce a odlesky zarosených tráv zmäkčujú ich rysy. Dalo by sa z nej trochu odkosiť pre králiky, ale už tu nie sú králiky ani ten, ktorý im kosil. Púpavy tvoria koberec, harmanček rastie len tak a nikomu nezavadzia.
