Autorka je režisérka
Strýco Martin nastúpil dva roky po Nežnej do rozpálenej karosy a keď sa usadil, uvedomil si, že medzi ním a výhľadom zo špinavého okna sa rozkladá štipľavý zápach z prepoteného saka. „Ic si dať ten smrallavý kepeň ďál odtálto,“ požiadal spolucestujúceho a nepochybne si myslel, že to bolo dostatočne láskavé. Mal sedemdesiat rokov a rodnou rečou hovoril po celý svoj život iba s rodičmi, ktorí v dvadsiatych rokoch emigrovali do Kanady. Používali nitrianske nárečie okorenené sedliackym slangom a robotníckym argotom.
Vtáka poznáš po perí, človeka po reči, pripomínam si zakaždým, keď nejaká influencerka po roku v Prahe hľadá slovenské výrazy, alebo keď Boris Kollár seká pred mikrofónmi svoje, obsahom i stavbou, tragicky holé vety.
Otec kultúrnej antropológie Franz Boas, ktorý sa narodil presne pred 165 rokmi, tvrdil, že jazyk je miesto, kde máme skutočný domov. Že kultúrny výskum je nemožný bez poznania jazyka, jazyk nám sprostredkúva prvoradé svedectvo o charaktere kultúry. Vízia sveta každej spoločnosti sa odráža v špecifických rysoch jazyka. Môžeme to vnímať, keď sa napríklad podujmeme pozrieť si film v pôvodnom znení s titulkami.
Pôvodné znenie je jedným z podstatných benefitov medzinárodných filmových festivalov. Na jednom takom sme sa začiatkom apríla zúčastnili v Reykjavíku s filmom Slúžka. Island má toľko obyvateľov ako Bratislava a tento polmiliónový národ sa zo všetkých síl upriamuje na financovanie a podporu národnej kultúry. Je nás málo, vysvetľovali nám a ak zahynie jazyk, zmizneme, vyhynieme ako kultúrny fenomén a svet bude o niečo smutnejší.
