Autor je prekladateľ a publicista
Tento rok som na Pohode moderoval jednu z najťažších diskusií. Nie na Pohode, ale vo svojom živote.
Zúčastnili sa na nej otec Daniela Tupého, matka Martiny Kušnírovej, otec Jána Kuciaka a Milan Hudák.
Milana možno nepoznáte: volá sa síce Milan, ale všetci ho volajú Igor. Ako jedinému som mu tykal; poznáme sa z osady v Moldave nad Bodvou.
Všetkých týchto ľudí spája mimoriadne ťažký osud, lenže ste na festivale a tú ťažobu nechcete hádzať na publikum.
Tú ťažobu nechcete hádzať na publikum, ale práve preto tam tí ľudia zároveň prišli: aby dali najavo svoju podporu a o tej ťažobe počúvali.
No a hoci ľudia tam prišli preto, aby o tej ťažobe počúvali, všetko už vlastne bolo povedané. Od vraždy Daniela Tupého uplynulo takmer osemnásť rokov, od razie v Moldave desať, od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej viac ako päť.
Dlho som rozmýšľal, ako sa pýtať tak, aby tam zaznelo všetko, čo tam zaznieť má, ale aby sme sa zároveň neopakovali. A aby sme sa zároveň aj opakovali, lebo niektoré veci treba opakovať dookola.
Rozumiete tomu paradoxu.
Spoločné Slovensko
Na pódiu boli ľudia, ktorí pochádzajú z úplne odlišných prostredí, inak rozmýšľajú, inak rozprávajú a majú za sebou úplne iné životné príbehy. Napriek tomu majú niečo spoločné.
Všetkým sa im totiž stala zásadná tragédia, presne taká, o akej celý život veríte, že sa vám vyhne, pretože nemá žiadne racionálne zdôvodnenie. Prečo práve vám a prečo takto?
