Staršia pani nalieva do umelej nádobky vodu a dáva ju pod krík pred panelákom. Táto láskavosť nie je mienená pre prehriate psy, aj keď možno aj ony sa rady napijú, keď ich podvečer berú majitelia na prechádzku. Voda je pre vtáky, prípadne ježky, keďže najbližšia mláka je v nedohľadne.
V kontexte veľkého obrazu, ktorý sa roztápa v slnečnom teple, je to zanedbateľné gesto, ale v našich mikrokozmoch je to dojímavý akt súcitu s tými, čo trpia v horúčavách možno viac než my, len ich nevnímame.
Lebo horúčavy nie sú „demokratické“ a následky neznášame všetci rovnako. Doliehajú oveľa viac na zraniteľných. Na seniorov v domovoch dôchodcov, kde sa delia o izbu bez klímy, často aj bez ventilátora. Ak majú oddaný personál, tak ich skontroluje, či pijú dostatok vody.
Potom sú tu ľudia, ktorí bývajú v podmienkach, ktoré by boli nevyhovujúce aj pri znesiteľnejších teplotách. Chatrče, kde sa varí na kachliach, alebo malý byt, v ktorom býva veľká rodina.
Sú aj takí, ktorí nemajú obydlie. Horúčavy na nich dopadajú násobne viac než na človeka, ktorý cez deň sedí v klimatizovanej kancelárii alebo v lepšom prípade pri mori.
Väčšina z nás tento efekt klimatickej zmeny cíti pár týždňov do roka. Niekto to zaklincuje s klišé, že veď v lete má byť teplo. Zatiaľ máme svoje útočiská, ale nie je úplne jasné, či ich budú mať aj ďalšie generácie.
