Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Prvý PRIDE v roku 2010 bol ešte takým testerom, lakmusovým papierikom, ako zareaguje spoločnosť – obyčajní ľudia, ale aj autority: polícia či politici a političky. A ani na ňom nebolo až tak veľa ľudí, možno okolo päťsto.
Vedľa uzatvoreného priestoru na hornej časti Hviezdoslavovho námestia sa v uličkách grupovali hulákajúce skupinky fašistov, do davu padlo dokonca niekoľko kameňov.
Robert Kaliňák vtedy organizátorom a organizátorkám, medzi ktorými boli napríklad Romana Schlessinger, Romina Kollarik, Róbert Furiel či Richard Fekete a ďalší, odkázal, že veď čo, mali si najať bezpečnostnú službu.
Naozaj to tak bolo. Ale kto by si na to dnes pamätal?
Lenže „pamätať si“ treba. A nielen preriedené, starostlivo povyberané kúsky dejepisu, oprášené od osobných príbehov tak, až sa z nich stali frázy. Nie iba mená silných, tých, čo majú moc.
Práve „malá história“, anekdotické skúsenosti, príbehy zachytené na dobových fotografiách a šíriace sa v rozhovoroch, „kto tam bol, koho tam stretol, čo sa tam dialo...“, to často ovplyvňuje, ako premýšľame o svete okolo seba a mení jeho stereotypy. Opakujúce sa akcie, ktoré vychádzajú z jednoduchej potreby „žiť lepšie“, sústredený tlak na tému „mať rovnaké práva ako všetci“, šírený kdekoľvek sa dalo, od grafitových hesiel cez články aj virály a ikonické rozbušky.
Takou bolo, keď Hana Fabry na pochode po vražde Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha v bratislavskej Teplárni vtlačila Eduardovi Hegerovi do rúk dúhovú vlajku a donútila tak konzervatívneho premiéra aspoň chvíľu splynúť so symbolom rovnosti pre všetkých ľudí.
Také symboly spôsobujú koróziu tvrdého rigidného myslenia, narúšajú jeho podklad, vystavaný z predsudkov, až kým sa nezlomí a nerozpadne.
Tak sa mení spoločnosť.
Na začiatku veľkých bojov stojí vždy zopár „bláznov“ – za cenu veľkého osobného diskomfortu, výsmechu a nepochopenia. Na konci, keď sa to „divné“ (queer) stáva bežným, hovoria všetci to isté, čo kedysi vravelo len zopár ľudí.
Ako vznikol PRIDE?
PRIDE je v preklade hrdosť. Symbolizuje spôsob, akým sa LGBTI+ ľudia (a ich blízki) vyrovnali s ponižovaním, hulvátstvom, nepochopením, ostrakizovaním.
Samotný pochod inšpirovali tzv. stonewallské nepokoje.
Nadránom 28. júna 1969 vtrhla newyorská polícia do baru Stonewalle Inn v Greenwich Village a zatkla niekoľko ľudí „prezlečených za opačné pohlavie“. Namiesto obvyklého úteku sa však ľudia v bare začali brániť, zabarikádovali sa vnútri, na policajné násilie odpovedali rovnako násilne.
Situácia sa vymkla spod kontroly a v uliciach New Yorku sa rozpútala vlna nepokojov. Na ich pôdoryse vzniklo niekoľko organizácií, ktoré začali vyvíjať aktivity k tomu, aby sa ukázal život queer ľudí v celosti, aby sa otvorili témy zdravotnej starostlivosti, terapie, znevýhodnenia na pracovnom trhu, policajného násilia... všetkého, čo s ich životom súviselo a čo ho odlišovalo od života väčšiny.
Po roku sa konal na tom istom mieste prvý „pride“ pochod – ešte ako Christopher Street Liberation Day pod heslom: „Say it loud, gay is proud.“ S dvadsaťročným oneskorením prišli queer témy aj na Slovensko.
Názov tohto článku „Chceme vstúpiť do legality!“ som si požičala z rovnomenného výskumu Veroniky Valkovičovej Lesbický a gejský aktivizmus v mladom demokratickom štáte a ona zase z fotografie v časopise Atribút g/l z roku 2001, na ktorej pár ľudí nesie na proteste transparent s týmto nápisom.
Situáciu LGBTI+ ľudí na Slovensku po páde komunizmu, po vytvorení nového štátu, v ikonických „deväťdesiatkach“ asi nič nevystihuje presnejšie.
Síce tu boli stále a stále rovnako: sedeli v kanceláriách alebo stáli za výrobnou linkou, učili deti, hrali v divadle či v seriáloch, alebo boli futbalistami či atlétkami. Ešte aj predavačka za kasou mohla byť queer, ale ako napísala analytička Paula Jojárt: „Navonok o tom nik nechcel počuť.“
Hovorilo, vlastne šuškalo sa o nich rôznymi spôsobmi – len nie hrdo. Skôr devastujúcim jazykom – kto je vraj „preoperovaný“, „teplý“ či „prihriaty“, najčastejšie s radou „ty hlavne nebuď taký“. Alebo „taká“. Zosmiešňovali sa zdrobneninami ako „lesbička“.
Rodičia o nich nehovorili, boli rovnako zahanbovaní ako ich deti, nemali takmer žiadnu kvalitnú literatúru a už vôbec nie odbornú podporu. Ešte aj časti odevu niesli hanlivé pomenovania – poriadny chlap si predsa nemohol vziať k džínsom „buzitašku“.
Vyzeralo to, že väčšina LGBTI+ ľudí sa snaží nepútať na seba pozornosť, nebolo ich vo verejnom priestore vidieť. Veď kto by chcel outovať v spoločnosti, v ktorej bola aj odborná diskusia o ich ľudských právach fixovaná na sex, úplne oddelená od lásky, od blízkosti, od drobnokresby normálneho fungovania?
Stačí si spomenúť, aký obrovský mediálny priestor dostávali vyjadrenia psychiatra Alojza Rakúsa o tom, že homosexualita sa dá liečiť, v tom istom čase, keď psychiatria v demokratických štátoch konverzné terapie už dávno odmietla.
Stáť proti bigotným predsudkom nebolo ľahké. Niekoľkí sa však našli a stojí zato pripomenúť si, kto to bol a s akými témami prichádzali.
