Pri kauze Šimko je tak málo faktov, o ktoré sa v úsudku dá oprieť, že si musíme pomôcť dvoma spomienkami. Prvou je ministrovanie Romana Mikulca, ktorý sa vyznačoval najmä tým, že príliš na verejnosti nezavadzal.
Neužili sme si ho počas pandémie takmer vôbec a len neochotne vyšiel pred mikrofóny počas najväčšieho náporu utečencov po začiatku invázie u susedov.
Inak povedané, vieme si predstaviť nostalgiu za takým vedením rezortu, ktoré vyvíja čo najmenej aktivity. Zdá sa totiž, že Šimko sa, naopak, začal o situáciu v polícii zaujímať s drzým predpokladom, že on je tu ministrom. (A veru, bol!)
Status bol len poslednou kvapkou, Šimko ako minister skončil. Vnútro povedie Ódor Čítajte Premiér sa s nami nepodelil o čosi konkrétnejšie, vychádzať môžeme iba z toho, že vyvrátil akékoľvek zasahovanie v niečí prospech. Čiže môžeme sa prípadne vzdať obáv, že Šimko išiel v citlivých kauzách – lebo o tie asi išlo – lobovať či vynášať.
