Autor je sociológ
Stádovitosť je konštitutívna vlastnosť ľudí od nepamäti. Bojovať s ich prirodzenosťou je holý nezmysel.
Keď hovorím o stádovitosti, hovorím aj o politickom správaní, a to dokonca predovšetkým o politickom správaní občanov, ktorí mali šťastie, že žijú v demokratických režimoch. Tých, ktorí to šťastie nemali, sa nik nepýta, jednoducho dostanú pokyn a korporatívne tiahnu k volebným urnám.
Posledný septembrový deň čakajú občanov Slovenskej republiky opäť parlamentné voľby. A opäť pôjde o veľa. Osobne som nad Slovenskom zlomil palicu. Spravil som tak v rozhovore s Karolom Sudorom v Denníku N. Trochu ma prekvapila zväčša pozitívna reakcia ľudí o dve generácie mladších, ako som sám, a zväčša negatívna od mentálne blízkych rovesníkov.
Keďže som celoživotný aktivista a zasnívaný intelektuál, neodolal som a zostavil niekoľko osobných odporúčaní. Stoja na skúsenosti „nasratého staříka“, ako ma nazvala jedna česká novinárka.
Činím tak bez ilúzií, z pocitu spoluzodpovednosti za krajinu, ktorá bola pol života mojou vlasťou a ktorá je dodnes najbližší sused mojej súčasnej vlasti. Keby len sused. Niekedy mám pocit, že podstatná časť mojej bývalej vlasti už so mnou spolunažíva v tej súčasnej.
A teraz k veci. Toto je moje desatoro do najbližších volieb.
1. Tí, ktorí už raz zlyhali, zlyhajú znovu. Nevoľte ich.
2. Tí, ktorí sú v politike viac ako dve funkčné obdobia, nech si odpočinú. Ani tých nevoľte.
Myslím predovšetkým lídrov politických strán a koalícií a je jedno, či sa dali napísať na prvé, alebo posledné miesto kandidátky.
