Udalosť týždňa SR podľa Zuzany Kepplovej
Ivan Šimko bol odpoverený.
Premiér ani prezidentka nám nedoručili zrozumiteľné argumenty, prečo minister vnútra prišiel o poverenie. U Zuzany Čaputovej si mohli aspoň odpustiť tvrdenie, že k rozhodnutiu poslať preč ministra a uprednostniť v spore vedenie polície nedospeli pod tlakom ultimáta.
Čiže to bolo na základe argumentov, o ktoré sa s nami nemohli podeliť?
Z tlačovej konferencie policajného prezidenta Štefana Hamrana s ďalšími policajnými špičkami sme sa dozvedeli, že policajti sa rozhodli nevziať Šimka na palubu a vypudiť ho ako škodnú. (Dvadsiatka policajtov hrozila výpoveďami.)
Isto, ak je pravdou tvrdenie, že nomináciu na post v inšpekcii chcel minister konzultovať s Marošom Žilinkom, kadekomu môže naskočiť husia koža. Faktom však ostáva, že Hamran odmietol získať si dôveru Šimka. A využil neštandardnú situáciu s prezidentskou vládou, kde minister len na čas hosťuje, aby ho dal poslať preč. Pretože mohol.
Námietka, že Hamran chce predsa dobre a musí znášať strašné úklady bývalej opozície, nepostačí. Keďže tu nie sme pri futbale a netlieskame „našim“, musí sa to tak javiť nielen jeho fanúšikom.
Napríklad ministrovi by to malo byť jasné. Okrem samotnej očisty totiž Hamran zápasí aj o dôveryhodnosť celého procesu.
Vypudenie Šimka, aby medzi dospelákmi nezavadzal, dôveryhodnosť nezvyšuje. Vyšetrovania sú možno ochránené pred zvedavým penzistom, ktorému sa pritrafilo ministrovať, ale výsledkom je posilnené sektárske drukovanie „dobrým policajtom“ a nie dôvera v systém.
Hmla týždňa podľa Nataše Holinovej
Neochota vysvetliť dôvody odchodu Ivana Šimka.
Z premiéra Ľudovíta Ódora to novinári ťahali ako z chlpatej deky. Z prezidentky Zuzany Čaputovej vypadlo ešte menej. Jediný, kto sa v stredu rozhovoril nad rámec očakávaní, bol už dnes exminister, čiže strana sporu.
Komunikáciu problému prezidentka s premiérom hrubo podcenili. Nešlo o štátne tajomstvo a v žiadnom prípade nemali dopustiť, aby si čo len pol človeka sledujúceho politiku mohlo pomyslieť, že policajti vyhadzujú ministra.
A z vystúpenia pána Šimka ostalo niečo, čo z maximálnej zdvorilosti možno nazvať rozpakmi.
Po prvé, za hlavnú príčinu sporu označil fakt, že nechcel súhlasiť s nomináciou trestne stíhaného policajta na inšpekciu. Ministerstvo však v júni vydalo na tohto policajta celkom opačné stanovisko, kde chválilo jeho príkladnú službu. O tom vraj Šimko nevedel.
Čo teda riadil? Ministerstvo vnútra alebo komunálne potraviny v Orechovej Potôni?
Po druhé, vraj nevedel, kto je ten trestne stíhaný policajt.
No sledovať dianie v tomto rezorte (ako o sebe exminister tvrdil) a nevedieť, kto je Pavel Ďurka, znamená, že bolo treba stráviť asi celé dva mesiace ministrovania zvedavými otázkami a najmä pokusmi nič nepokaziť.
Pretože Hamranovo vystúpenie na druhý deň posadilo Šimka priamo do Dezorient expresu.
Zlomyseľnosť týždňa podľa Petra Tkačenka
Do „kauzy“ ministra vnútra policajný prezident zaplietol aj ministra pôdohospodárstva, čím otvoril cestu k odpovereniu ďalšieho ministra. Keby sa to naozaj stalo, vláda by bola v dvoch tretinách kolapsu. Premiérske poverenie totiž prezidentka Eduardovi Hegerovi nenašla pre zlyhania, ale pre prostú personálnu núdzu pri strate tretieho ministra s nemožnosťou dopĺňať stavy.
