Autor je teológ a pedagóg, expert Progresívneho Slovenska na vzdelávanie
Boris Kollár jednoznačne dokázal svoj vzťah k domácemu násiliu na ženách a potrebe mu predchádzať. Teoreticky aj prakticky. Jeho strana odmietla ratifikáciu D ohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, známeho ako Istanbulský dohovor.
Nenormálne a netradičné
Jeho odhalenie bývalými kamarátmi, ktorí sa takto rozhodli spestriť svojmu exkumpánovi už aj tak horúce leto, je síce mediálne zaujímavé, ale podstata je hlbšie. Predsa je však pre bežného voliča oveľa plastickejšie počuť príbeh o tom, ako jedna z jeho jedenástich oplodnených partneriek čelila jeho fyzickému útoku.
Rozhorčené vysvetlenie pred kamerami len ukázalo emocionálne nezrelú reakciu muža, ktorý by už mal byť, mierne povedané, bližšie k zrelosti. Okrem toho, že neprečítal posolstvo svojho odvolávania z prestížnej ústavnej funkcie, ukázal aj ďalšie hlboké nepochopenie toho, čo sa vlastne stalo.
Spolu s ním sa však v tomto kúpeli nepochopenia ocitli aj všetci ostatní milovníci a ochrancovia tradičných rodín či šíritelia posolstiev slovenskej ústnej ľudovej slovesnosti o tom, že ženu neslobodno udrieť ani kvetinou. Znie to veru dosť netradične a nenormálne.
Nepolepšiteľný hriešnik
V tomto kontexte je dobré vnímať aj to, že podpredsedom najprorodinnejšej slovenskej strany je Milan Krajniak, ktorý o svojom predsedovi, ktorý z neho spravil pri ceste „nahor a napred“ podpredsedu svojej rodiny, skonštatoval, že je polepšený hriešnik.
Takto si vytvoril alibi pre spoluprácu s niekým, kto ako viacnásobný otec viacnásobných matiek svojich detí zaiste vie, že nie každý pohlavný styk sa končí oplodnením a že skóre sexuálnych partneriek sa zvyšuje už aj počas ich vzájomnej spolupráce. Milan Krajniak odpúšťa aj neodpustiteľné.
Jasne tak vychádza na svetlo fakt, že exminister Krajniak nie je taký útlocitný ochranca verejnej a osobnej mravnosti, ako neraz verejne prezentuje, a že jeho pokrytecké križiacke brnenie má vážne trhliny.
