Autor je emeritný profesor, bývalý rektor STU v Bratislave
Sedím pri stole na vonkajšej terase bistra v hornej časti Námestia SNP v Bratislave a pijem kávu. Pohľadom prechádzam po námestí a v hlave sa mi odvíja film môjho viac ako sedemdesiatročného vzťahu k tomuto centrálnemu miestu Bratislavy. Udiali sa tam nielen mnohé historické udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili vývoj Slovenska v povojnovom období, ale aj môj život.
Prvé spomienky na toto miesto mám vryté v pamäti z čias, keď som sa ako štvorročné dieťa - škôlkar hral so svojimi sestrami. Hádzali sme snehové gule do sochy Stalina a súťažili sme, kto lepšie trafí. Na Stalinovom námestí sme bývali. Niektorí okoloidúci nás karhali, že hádzať sneh do milovaného generalissima sa nesmie.
Moje krásne detstvo prerušil list, ktorý dostal otec v auguste 1951. Bol vlastne pokračovaním udalostí z februára 1948, keď ho komunistická luza vyhnala z pozície generálneho riaditeľa najväčšej textilnej fabriky na Slovensku. Jednoduchého sedliackeho chlapca, ktorý svojou usilovnosťou vyštudoval právo a vypracoval sa na vysokú riadiacu funkciu v slovenskom priemysle.
