Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Tri hodiny telocviku by ma ako školopovinného žiaka nepotešili. Môj vzťah k športu bol v tom veku nepriateľský, povedal by som, že až rezervovaný. Telesnú výchovu som nenávidel.
Najhoršia zo všetkého bola spartakiáda. Zažil som jednu, a to ako starší žiak v roku 1985. Od začiatku školského roka sme sa v telocvični pripravovali na to, že jedného dňa, na jeho konci, keď už vo vzduchu voňajú letné prázdniny, budeme na štadióne pobehovať hore a dolu, sem a tam, ako automatickí klonoví vojačikovia. A to iba preto, aby sme urobili radosť komunistom na tribúne, ktorí v rukách držali diaľkové ovládače.
Tí najlepší z nás mohli ísť do Prahy na Strahov a zaradiť sa do stotisícovej armády cvičencov. Pamätám sa na výrok môjho triedneho učiteľa – jediný, kto môže ísť, je Leksa, lebo má dobré známky. Reakcia telocvikára bola negáciou tohto výroku – môže ísť každý, okrem Leksu.
