Autor je sociológ
Napísal mi kamarát, či by som neprišiel na jeden letný festival podiskutovať o starobe. Už sa viac neozval. Téma sa ma však bytostne týka a začal som formulovať vety, pretože tak som zvyknutý.
Staroba sa pozná ľahko – telo je opotrebované, úspechy minulosťou, pamäť zlyháva, rána ponuré, rovesníci odchádzajú. Zajtra nemusí byť nič. Hovorím o sebe. Iní to môžu prežívať inak.
Ešte pár koncertov, ešte jedna kniha
Ciele si už dávam krátkodobé, akčný rádius sa zužuje, upratujem papiere, bezmocne prežívam starosti detí a vnúčat, myslím na smrť – len nech je, preboha, dôstojná, rýchla, bezbolestná.
Pozitíva spočítam takmer na prstoch jednej ruky: samota neprekáža, ego sa zmenšuje, spomaľujem, viac sa rozhliadam, rekapitulujem minulé, budúcnosť neexistuje. Neexistuje? A čo „tu a teraz“? Pocity, vzťahy, udalosti.
