Autor je antropológ
V časoch nie až takého nadšeného budovania socializmu sa uvádzali štyri hlavné prekážky, ktoré bránili dosiahnutiu jeho najrozvinutejšieho štádia. Boli to jar, leto, jeseň a zima. K tomu sa pojil obligátny imperializmus.
Po rýchlom odviatí idealistických hesiel novembrových tribún sa postupne objavovali nové hrozby, ktoré hatili radostné napredovanie mierumilovného slovenského národa.
Boli to susediace národy, ktorých príslušníci žijú medzi nami Slovákmi v postavení menšín. V toku času sa cyklicky obmieňali.
Čechov vystriedali Maďari, tých zase Cigáni. Keď už aj oni prestávali byť účinným faktorom mobilizácie slovenského voliča, nahradili ich utečenci, teda „islamisti“. Reálne to však schytali všetci moslimovia, ktorých celkový počet v našej krajine zodpovedá osadenstvu asi tak troch-štyroch školských tried.
Samozrejme, je tu ešte univerzálna kategória odvekého nepriateľa Slováka – židia, ktorá sa vždy hodí. Ani najprezieravejšiemu prognostikovi slovenskej politiky by však zrejme vo sne nenapadlo, že počas masírovania predvolebných vášní budú všetci títo zlosynovia neočakávane nahradení chlpatým obyvateľom našich krásnych hôr - macom, teda medveďom hnedým (Ursus ursus).
Človek nie je v krajine sám
S medveďmi je rovnaký problém ako so štyrmi ročnými obdobiami. Aj keď podobne ako štyri ročné obdobia sa ani medvede všade nevyskytujú, existujú stovky miliónov ľudí, ktorí sa musia vyrovnať s ich existenciou.
Darí sa im to rôznym spôsobom, určite nie všade ideálne, čoho dôkazom je fakt, že rozvinutú socialistickú spoločnosť zatiaľ nikto nevybudoval.
