Piotr Adamski. FOTO - ČTK/AP
V komunistickom Poľsku bol inštalatér symbolickou postavou. Vystupoval vo vtipoch a v kabarete. Symbolizoval schizofréniu doby. Cez týždeň pracoval v nejakej štátnej inštitúcii, vo fabrike alebo stavebnom podniku, a po pracovnej dobe robil načierno, čiže prijímal súkromné objednávky. Tie objednávky boli, samozrejme, nelegálne, ale spoločnosťou akceptované a úradmi tajne trpené. Súkromná sféra služieb vtedy de facto neexistovala a byty, ktoré štátne firmy odovzdávali do užívania, si väčšinou vyžadovali okamžité opravy.
Zatiahnuť, odmontovať
V tejto situácii bol inštalatér čosi ako rozprávkový princ. Občania, ktorí sa museli trápiť s kvapkajúcimi vodovodnými kohútikmi, netesniacimi trúbkami, zapchatými záchodmi či s tým, že im z kohútikov tiekla len horúca voda, prípadne že z nich netieklo nič, boli ochotní bozkávať inštalatérovi nohy. A inštalatér to veľmi dobre vedel. Vzal foršus, dohodol sa, a v dohodnutom čase zvyčajne neprišiel. Zjavil sa, keď sa mu to hodilo. Napríklad o týždeň. Špinaví, po sprche prahnúci nájomníci ho vítali ako záchrancu. Hostili ho kávou, alkoholom, vyvárali obed a zaobchádzali s ním s najväčšou úctou. Inštalatér jedol, pil, počúval komplimenty a pomaly a dôstojne robil svoju prácu. Čosi zatiahol, čosi odmontoval, spravil v kuchyni či kúpeľni príšerný neporiadok a potom ho to naraz prestalo baviť, vyhovoril sa na chýbajúce náhradné diely, nechal celý ten bordel tak, sľúbil, že príde zajtra, a o týždeň - pokiaľ ste ho prilákali ďalším foršusom - tu bol zas. Niekedy sa stalo, že ste ho už nikdy viac nevideli, potom si bolo treba hľadať iného. V situácii kolosálneho dopytu a miznúcej ponuky posunula táto situácia ľudí k ich limitom.
