Autor je sociálny antropológ
Maďarský premiér Viktor Orbán v rumunskom Baile Tusnad označil územia susedných krajín ako „odtrhnuté“ od anyaországu, teda od (maďarskej) materskej krajiny. Nadviazal tým na revizionistický komplex, ktorý v časti maďarskej politiky pôsobí v rôznej intenzite už vyše sto rokov. Vychádza z mylného predpokladu, že existuje čosi ako kontinuita štátnosti bez ohľadu na zmeny režimov.
Slovensko i Maďarsko sú nástupníckymi štátmi Rakúsko-Uhorska. Od dnešného Maďarska teda nemohlo byť nič odtrhnuté. Namiesto právnepolitickej tu však ide aj o otázku praktickej politiky.
Náchylnosť nostalgikov v Maďarsku voči nám, tótom, prirodzene rastie pred nadchádzajúcimi voľbami. Orbán vidí Slovensko ako váhajúce medzi antibruselským Maďarskom a Poľskom a federalizmom, ku ktorému najnovšie vykročila Praha. Tú revizionistické kruhy vinili už za Trianon. Najmä za to, že Česi pobalamutili karpatských Slovákov s ponukou budovať národný štát.
Ktorých váhajúcich tótov má pán Orbán asi na mysli? Lexikálne nekonzistentného „národovca“ z Revúcej a jeho baču, najnovšieho mentálneho potomka aktérov topoľčianskeho pogromu na židov, ktorí sa vrátili z koncentračného tábora? Toho, ktorému sa ani za desať rokov vo funkcii premiéra nepodarilo vymyslieť žiadny poriadny zmysel štátu? Do teplého bazéna pána regenta kdesi v Blatnohrade treba k tým dvom už len nejakého dedinského fašistu.
