Autor je politológ
V posledných voľbách sa Grékom podaril menší div sveta – do parlamentu poslali hneď tri krajne pravicové strany. Slovensko má skvelú šancu tento malý politologický rekord nenávisti a sebapoškodzovania 30. septembra prekonať.
U nás sa totiž v nadchádzajúcich voľbách podľa prieskumov môžu dostať do parlamentu aj štyri krajne pravicové subjekty. A keby sme si ich rozmenili na drobné, môže ich byť ešte viac.
Postoj k rovnosti
Najprv si však definujme základné pojmy. Krajná pravica neznamená, že sa nám niečo zdá „príliš“, nie je vyjadrením nesúhlasu s niečou politikou, lebo azda zachádza do nejakých krajností. Je to analytická kategória politických vied s jasne určeným obsahom. Samozrejme, ten obsah má z dobrých morálnych aj historických dôvodov zlú povesť, ale to nie je chyba pomenovania ani tých, ktorí túto „nálepku“ správne používajú.
Taliansky politický filozof Norberto Bobbio prišiel s už klasickou definíciou, že delenie na politickú ľavicu a pravicu je založené na postoji k rovnosti. Ľavicové politické sily spravidla chápu, že nerovnosti medzi ľuďmi nie sú nevyhnutné ani žiaduce. Sú preto náležitým cieľom štátnych zásahov, ktoré majú pomôcť zmierniť ich prejavy alebo ich úplne odstrániť.
Pravica, naopak, vidí nerovnosti ako niečo prirodzené, nevyhnutné či dokonca kladné a úlohou štátu je buď tieto nerovnosti nechať tak, alebo ich aktívne chrániť a rozvíjať.
V skratke, kým ľavica vidí nerovnosti ako problém hodný riešenia, pravica nerovnosti vidí ako súčasť poriadku sveta, ktorý treba aj inštitucionálne udržiavať. Podstatné nerovnosti môžu byť vytýčené kultúrne, ekonomicky, rodovo, rasovo, nábožensky alebo akokoľvek je to v danej spoločnosti politicky predstaviteľné.
