Je skoré ráno. Vonku tridsať stupňov. Médiá skloňujú klimatickú krízu, dvojhru žien vo Wimbledone vyhrala Češka Markéta Vondroušová, slovenský parlament rieši medvede, na ukrajinské bojisko dorazila kazetová munícia. Zničené životy po ruskej agresii sa už počítajú na stovky tisícov. Znásilnené ženy, ukradnuté deti, masívna emigrácia.
V Osvienčime sa začína deviaty ročník Memoriálu venovaného Vrbovi a Wetzlerovi, ktorí v roku 1944 utiekli z tohto vyhladzovacieho tábora, aby informovali svet, čo sa tam deje. V prvom ročníku som tú trasu prešiel aj ja. Dnes je na štarte môj mladší syn. Staršiemu sa končí nočná, manželka po prebdenej noci pri počítači ide spať.
Sadám k stolu. Na ňom rozčítaná kniha Emmanuela Carréra Limonov. Biografia dobrodruha, talentovaného spisovateľa a básnika, okázalého ruského nacionalistu, rozporuplného hajzla prahnúceho po sláve, moci, bohatstve. Ideálny predstaviteľ okupačného dôstojníka kdesi na Donbase. Vonku začína byť dusno na nevydržanie.
Na Slovensku vypukla predvolebná kampaň. Predosielam, že žijem v Prahe už viac ako tri desaťročia. Presťahoval som sa sem v deň rozpadu Československa, pretože som nechcel žiť v tieni mečiarizmu. Na Slovensku som zanechal polovicu života, polovicu rodiny a priateľov. Zdá sa mi, že to tam trochu poznám.
