Autorka je antropologička a dokumentaristka
Kam sa na jeseň odsťahujete vy? Od jari sa táto otázka stala rozšíreným námetom rozhovorov. Niekedy ako začiatok debaty pri náhodnom stretnutí, inokedy ako „rozbuška“ pri nedeľnom obede. Na sociálnych sieťach je často demonštráciou názorového nastavenia, vyjadrujúcou kritický odstup či frustráciu z vývoja preferencií politických strán.
Aj mne položili túto otázku. Opakovane ma zasiahla nepripravenú a párkrát som sa na ňu snažila vo všetkej vážnosti odpovedať. Postupne však vo mne vyvolávala už iba podráždenie.
Prekvapila ma ľahkosť, s akou si ju moji rovesníci a rovesníčky v strednom veku kládli a často na ňu rovnako ľahkovážne odpovedali. Akoby si neuvedomovali dôsledky emigrácie, s ktorými sa boria tí, ktorí sa skutočne rozhodnú domovinu opustiť a svoj život poskladať nanovo. Tú ťažobu reality vykoreneného života prvogeneračných migrantov v krajine, kde na vás nečakajú s otvorenou náručou a vaše deti vidia ostatok rodiny len na obrazovke počítača a cez sviatky.
Jedni i druhí však vyjadrovali obavy a frustráciu, ako to na Slovensku vyzerá. Aký je stav spoločnosti, ako veci fungujú, či skôr nefungujú, aká je kvalita medziľudských vzťahov. To všetko sa odráža na „blbej“ nálade.
Vidieť a cítiť ju všade. A tak dnes mnohí z nás podliehajú všadeprítomnému pocitu marazmu a skepsy. Tých, ktorí sa mu vzpierajú, poľahky označia za naivných a uzavretých vo svojej (liberálnej, progresívnej, kaviarenskej) bubline.
