Politická udalosť leta, koniec ministra vnútra, si spätne zaslúži tri omše. Za Šimka, za Hamrana a za Čaputovú. Teraz stíhame iba prvú.
Menoslov obhajcov – Fico, Pellegrini, Boris Kollár, Uhrík – neumožňuje inú interpretáciu než tú, že Šimko vypadol z roly a zablúdil. Totiž, okrem vojny na Ukrajine existuje už len jedna kauza, ktorú je možné bez preháňania a moralizovania prepísať ako zápas Dobra a Zla.
To je kauza, v ktorej na jednej strane aktéri, ktorí zmazali hranicu medzi štátom a organizovaným zločinom, zachraňujú vlastné kože a slobody. Na strane druhej sú tí, ktorí sa o obnovenie dôvery k zboru uchádzajú nastoľovaním spravodlivosti a zákonnosti.
Povýšenie trestne stíhaného policajta, proti čomu sa Šimko vymedzil, je isteže nesprávne, neštandardné a z princípu zlé – áno, vo svete fungujúcich inštitúcií a právneho štátu. Čiže vo svete, kde podozrenie (obvinenie) musí mať aj skutkové opodstatnenie, a nie iba znaky paľby na nepriateľa v policajnej vojne. „Iba“ trikrát podčiarknuté.
Tam, kde ide o držku a v limbe sa kníšu piliere demokratického usporiadania, je kontraproduktívne, naivné a sebazničujúce držať sa neformálnych pravidiel. Tie si zaslúžia rešpekt a sú nezastupiteľné v inej realite než slovenská kampaňová, v ktorej je (spätné) ovládnutie OČTK jediný skutočný (vážne mienený) programový bod tých, čo chcú, presnejšie musia, vracať dejiny o tridsať rokov späť.
