Autor je šéfredaktorom maďarského magazínu HVG
V prvých dňoch pandémie boli všetci vydesení. Aj maďarská politika rýchlo pochopila, že nastávajú mimoriadne časy. Orbánova vláda si vypýtala od parlamentu špeciálnu právomoc meniť cez vládne nariadenie hoci aj ústavu. Opozícia mala počas rokovaní parlamentných frakcií jedinú podmienku: aby bol výnimočný právny stav časovo ohraničený na deväťdesiat dní a aby ho v prípade potreby predlžoval parlament.
Vládnuca strana Fidesz podmienku považovala za oprávnenú a rokovací stôl opúšťali s takouto dohodou. Chvíľu to vyzeralo, že maďarská politika pod váhou hrozby globálnej pandémie vyslala spoločnosti odkaz zjednotenia.
Hovorí sa, že to bol Viktor Orbán, kto šéfovi svojej frakcie oznámil, že žiadna dohoda nebude. Neohraničené poverenie preňho nebolo natoľko dôležité, išlo mu o to, aby opozícia nebola schopná za toto uznesenie hlasovať.
Potreboval zámienku, aby mohol verejnosti povedať: ľavica aj v časoch krízy zradila vlasť, lebo bránila účinnej pomoci. Nech už príde čokoľvek, my sme tí dobrí a oni sú zlí.
Mnohí sa pokúšali charakterizovať vládnutie Viktora Orbána. Pre mňa ho najpresnejšie charakterizuje práve tento príbeh.
